<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><rss xmlns:dc="http://purl.org/dc/elements/1.1/" xmlns:content="http://purl.org/rss/1.0/modules/content/" xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0" xmlns:cc="http://cyber.law.harvard.edu/rss/creativeCommonsRssModule.html">
    <channel>
        <title><![CDATA[Stories by Jergus Holeczy on Medium]]></title>
        <description><![CDATA[Stories by Jergus Holeczy on Medium]]></description>
        <link>https://medium.com/@jergusholeczy?source=rss-50fa598534e7------2</link>
        <image>
            <url>https://cdn-images-1.medium.com/fit/c/150/150/1*AJlg37XOJdTKtSEMRiCURQ.jpeg</url>
            <title>Stories by Jergus Holeczy on Medium</title>
            <link>https://medium.com/@jergusholeczy?source=rss-50fa598534e7------2</link>
        </image>
        <generator>Medium</generator>
        <lastBuildDate>Mon, 16 Nov 2026 18:03:42 GMT</lastBuildDate>
        <atom:link href="https://medium.com/@jergusholeczy/feed" rel="self" type="application/rss+xml"/>
        <webMaster><![CDATA[yourfriends@medium.com]]></webMaster>
        <atom:link href="http://medium.superfeedr.com/" rel="hub"/>
        <item>
            <title><![CDATA[Polmaratón v Barcelone — ako sa prekračujú sny]]></title>
            <link>https://medium.com/@jergusholeczy/polmarat%C3%B3n-v-barcelone-ako-sa-prekra%C4%8Duj%C3%BA-sny-c06f12613a4b?source=rss-50fa598534e7------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/c06f12613a4b</guid>
            <category><![CDATA[barcelona]]></category>
            <category><![CDATA[run]]></category>
            <category><![CDATA[running]]></category>
            <dc:creator><![CDATA[Jergus Holeczy]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 23 Aug 2018 08:17:38 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2018-08-23T08:36:40.612Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Vbieham do poslednej zákruty. Bežím na plno. Do cieľa polmaratónu mi ostáva približne päťsto, možno šesťsto metrov.</p><p>Zrazu mi fandí aj celá naša partička. Niekto z nich mi kričí: „daj do toho všetko“.</p><p>V hlave mi stihne preblesknúť, že čo asi tak robím už dvadsaťjeden kilometrov.</p><p>V duchu sa usmejem a trielim do cieľa.</p><p>Lapám po dychu. Prebieham bránou a zastavujem hodinky.</p><p>Stále lapám po dychu.</p><p>Na tento moment som sa tešil už roky. Sen o odbehnutí polmaratónu v Barcelone som mal dávno. Už som tam mal ísť bežať pred dvoma rokmi, ale akosi to nevyšlo.</p><p>Zjavne osud chcel, aby som sem prišiel pripravený. A tak sa sen stal skutočnosťou.</p><p>Ale pekne poporiadku.</p><p>S aktuálnou trénerkou Romanou som začal trénovať v septembri minulého roku (2017). Dohodli sme sa, že cesta je cieľ. Že v apríli 2018 chcem odbehnúť maratón v Bratislave a všetko ostatné je len tréning.</p><p>Postupne som si na Romanin štýl tréningov zvykol a musím povedať, že mi nadmieru vyhovuje. Je pestrý, kvalitný a hlavne prináša výsledky. A najmä hoci je toho behania dosť, stále mi prináša radosť a spokojnosť.</p><p>Do Barcelony sme sa vybrali v piatok popoludní. Na letisku v Bratislave sme sa stretli početná partia. Desať kusov. Väčšina boli nakoniec „len“ fandiči.</p><p>Spoločná večera, žartíky, pohoda. Asi tak by sa dal charakterizovať náš program na piatok večer. A vlastne aj na sobotu.</p><p>Tú sme naštartovali krátkym klusom. Rozumej päť kilometrov po pláži a späť k hotelu. Na záver zopár roviniek a šup na raňajky.</p><p>Tie sme si vychutnali hneď oproti hotelu. Tu sa naše cesty rozdelili. Ja som sa vybral s Palkom pre štartové čísla a len tak sme sa flákali.</p><p>Kávička, koláčik, športové obchody. Krátka prechádzka po meste, obed, kávička a oddychovať na hotel.</p><p>Takto krásne sme my prežili príjemnú slnečnú sobotu. Veľa sme sa rozprávali a spoločne sa tešili na nedeľný beh.</p><p>Opäť spoločná večera celej partie. Tu sme už špekulovali ako bežať, čo bežať a kde nás kto bude povzbudzovať na trati.</p><p>Romana, trénerka, mi už v piatok hovorila o jej predstave ako by som mal bežať.</p><p>Jej predstavy sú pre mňa vlastne rozkazom tak som si len upratal v hlave ako to myslela a pripravil sa na preteky.</p><p>Večer som si ešte zrekapituloval cestu, ktorú sme spolu už prešli. Do toho dňa to bolo stopätnásť behov. Niektoré horšie no niektoré úplne skvelé. Tie som si uložil do pamäte.</p><p>Jeden z takých bol tempový beh pätnásť kilometrov týždeň pred pretekom. Bežal sa mi skvelo.</p><p>Povedal som si, že s takýmto pocitom odbehnem aj polmaratón v Barcelone. Čas už bude na osude. Ja dám zo seba všetko čo mám natrénované a hlava ma len a len podporí.</p><p>Nedeľné ráno bolo pokojné. Budíček, raňajky, chystanie. Veľmi som sa tešil na štart.</p><p>Každý už má dáke tie svoje predštartové rituály. Úprimne ja si to vždy vychutnávam. Tento deň nebol výnimkou.</p><p>Keďže sme bývali len pár metrov od štartu odchádzali sme z hotela len pol hodinu pred výstrelom. Rozlúčili sme sa s našimi a vybrali sme sa.</p><p>Bolo ešte celkom čerstvo, ale slnko stúpalo na jasnú oblohu. Všetko klapalo ako sme si mohli len želať.</p><p>Rozklusať a do koridorov. Popriali sme si veľa šťastia.</p><p>Posledné minúty a sekundy pred štartom plynuli rýchlo. Ani sme sa nenazdali a padol štartový výstrel.</p><p>Dvadsaťtisíc ľudí sa dávalo postupne do pohybu.</p><p>Štartoval som z druhej vlny. Na hodinách (na bráne) bolo približne tri a pól minúty keď som ňou prebiehal.</p><p>Pole bežcov bolo celkom husté a nechcel som stratiť veľa času, trošku som kľučkoval. Našťastie len prvý kilometer.</p><p>Ten som išiel rýchlejšie ako som mal (4:16). Uvedomil som sa a našiel som si svoj rytmus. Ďalšie kilometre som sa už držal (skoro) plánu. Druhý kilák za 4:22, tretí 4:26, štvrtý 4:23. To sme vybehli takým miernym kopcom. Teraz už len rovinka. Piaty za 4:13.</p><p>Široké ulice plné bežcov. Každý jeden si to svoje v tréningu odkrútil a každý si vychutnával tento krásny deň.</p><p>Tu som začal zrýchľovať. Na piatom kilometri sa mi bežalo skvelo. Cítil som sa bezpečne a pohodlne.</p><p>Užíval som si slnečný deň, nádherné prostredie. To mi dodávalo potrebnú energiu.</p><p>Na prvej občerstvovačke som si zobral vodu a vypláchol ústa. Bez spomalenia, či zastavenia som bežal ďalej.</p><p>Kamaráti mi spomínali, že meranie podľa hodín tu nie je celkom presné. Že sa nemám sústrediť na to, čo mi hodinky ukazujú a radšej ísť podľa kilometrovníkov.</p><p>Sledoval som si teda medzičasy. Hodinky priebežne ukazovali, že bežím rýchlo, ale nevenoval som tomu veľmi pozornosť.</p><p>Bežal som podľa pocitov. Tie boli úplne skvelé.</p><p>Pribúdali ďalšie kilometre — šiesty za 4:17, siedmy 4:13, ôsmy 4:04 (bol miernym kopcom dole), deviaty 4:11, desiaty 4:16.</p><p>Stále som bežal po ďalší a ďalší kilometer. Nevenoval som pozornosť tomu, v akom čase celkovo dobehnem.</p><p>Bol som vďačný za každý odbehnutý a sústredil sa len na ten najbližší. Takto som prebehol okolo víťazného oblúka, kde bol cieľ. Pokračoval som ďalej a užíval si každý pohyb.</p><p>V týchto miestach bolo azda najviac ľudí — fanúšikov pri trati. Vytvárali skvelú atmosféru. Povzbudzovali čo im sily stačili.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/158/1*fAIZXBjQdXUAAIKJEYCajA.png" /><figcaption>Barcelona finish line</figcaption></figure><p>Niekde tu vraj boli aj naši. Akurát teda ja som ich nevidel. Ani nepočul. Oni mňa vraj áno.</p><p>Telo aj hlava fungovali v tento deň dokonale. Všetko vychádzalo a stále som cítil, že to beží skvelo. Dôležité bolo, že som sa toho nezľakol.</p><p>Jedenásty 4:10, dvanásty 4:09, trinásty 4:06, štrnásty 4:10, pätnásty 4:07.</p><p>Tu som už registroval bežcov, ktorí bežali na celkový čas 1:30. Na pätnástom kilometri boli predo mnou necelú minútu.</p><p>Ak nestratím čas a udržím si tempo, dobehnem v čase o akom som ani nesníval, pomyslel som si.</p><p>Môj predpoklad bol, že by sa mi mohlo podariť dobehnúť niekde okolo 1:33.</p><p>Na ďalších kilometroch sa stalo to čo som nečakal. Ba ani v tom najlepšom sne by mi toto nenapadlo. Nielenže som dokázal držať svoje tempo, dokázal som aj zrýchliť.</p><p>„Paceri“ s označením 1:30 boli každým krokom bližšie. Veril som si.</p><p>Cítil som, že toto je ten deň. Že to pôjde. Nebol už čas sa šetriť a premýšľať nad tým, kedy zrýchliť.</p><p>Skrátka som bežal čo to dalo. Spoliehal som sa na to, že to vydržím. Vždy som mal však na mysli len ten kilometer, ktorý som práve bežal.</p><p>Šestnásty 4:04, sedemnásty 4:03, osemnásty 3:59, devätnásty 3:54, dvadsiaty 3:55.</p><p>Medzi osemnástym a devätnástym kilometrom som tých „pacerov“ dobehol.</p><p>Čo dobehol. Ja som ich dokonca predbehol. Tak, že som sa za nimi ani nezaradil.</p><p>Skrátka beh ako z ríše snov.</p><p>Vedel som, že bežím na čas, ktorý som v živote nečakal. Že som sa ani neodvážil na takýto pomyslieť.</p><p>Posledný kilometer bol do mierneho kopca. Dávam do toho celého seba. Nebol už čas nechávať si sily na niečo iné.</p><p>Vbieham do poslednej zákruty. Bežím na plno. Do cieľa polmaratónu mi ostáva približne päťsto, možno šesťsto metrov.</p><p>Zrazu mi fandí aj naša partička. Niekto z nich mi kričí: „daj do toho všetko“.</p><p>V hlave mi stihne preblesknúť, že čo asi tak robím už dvadsaťjeden kilometrov.</p><p>V duchu sa usmejem a trielim do cieľa.</p><p>Lapám po dychu. Prebieham bránou a zastavujem hodinky.</p><p>Stále lapám po dychu.</p><p>Posledný kilometer za 3:47. hodinky som zastavil na čase 1:28:28. SEN. Splnený sen. Toto som nečakal ani ja a asi ani nikto kto ma pozná.</p><p>Oficiálny čas je ešte o tri sekundy lepší.</p><p>Po vymotaní z cieľa som sa vyklusal smerom k hotelu.</p><p>Tam sme sa streli s Palkom a zvyškom partie. A už to išlo. Čo? Ako? Prečo? Čooo? To ako?</p><p>Spoločne sme si užívali skvelý deň, skvelé výkony a hlavne nádherný spoločný víkend.</p><p>Už sa ma pár ľudí pýtalo ako sa to dá zabehnúť. Ja tú odpoveď vlastne ani nepoznám. Skrátka treba poctivo trénovať, vybrať si trénera, ktorý tomu rozumie. Dôverovať mu a plniť jeho (jej) želania.</p><p>No a potom stačí uveriť, že sa to dá. Ten kľúč je vlastne veľmi jednoduchý.</p><p>Počas celej nedele, ale aj ďalších dní som si uvedomil koľkým ľuďom som svojim podareným výkonom spravil radosť. Je to skvelý pocit, cítiť takú silnú podporu.</p><p>A vraj je beh individuálny šport…</p><p>Ďakujem!</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=c06f12613a4b" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[Biela Stopa 2018]]></title>
            <link>https://medium.com/@jergusholeczy/biela-stopa-2018-5c8aad7256dc?source=rss-50fa598534e7------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/5c8aad7256dc</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Jergus Holeczy]]></dc:creator>
            <pubDate>Mon, 29 Jan 2018 07:09:28 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2018-01-29T12:35:36.130Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Biela Stopa. Donedávna som ju registroval len zo športových správ. Niekedy v zime som zachytil, že niekde pri Kremnici sa banda nadšencov vyberie do lesa na niečom čo pripomína lyže.</p><p>Upozorňujem na slovo donedávna.</p><p>Pre pár rokmi, presnejšie dvoma, to absolvoval aj môj brat. Namotal ho na to jeho kamarát.</p><p>Nuž veď si robí čo chce, baví ho to a kým sa to netýka mňa je to všetko v pohode.</p><p>Omyl!</p><p>Zásadný!</p><p>Ak je v živote niečo vyrovnané tak je to karma.</p><p>Vo svojom živote som spravil veľa „hlúpostí“ typu, že som ľudí prihlasoval na preteky kam ani nevedeli že chcú ísť.</p><p>Boli to však vždy behy a tí ľudia pred tým aj behali. Veď ja som im vlastne robil dobre. Postrčil som ich smerom, do ktorého sa sami neodvážili vykročiť.</p><p>Veľa ľudí som oslovil týždeň pred štafetovým behom Od Tatier k Dunaju, či Vltava run. Ponuka bola jasná — nemôžem sľúbiť, že to nebude bolieť, ale zážitok to bude na celý život.</p><p>Takto som namotal aj kamarátku Evu na „výlet“ do Chamonix. So slovami. Veď je tam lotéria, možno ťa nevyberú.</p><p>Jasne si spomínam, že už mi za tento počin aj poďakovala :)</p><p>Nuž a zrazu sa mi to všetko vrátilo. Ako blesk z jasného neba.</p><p>Písal sa šestnásty august a pán brat mi poslal oneskorený meninový darček.</p><p>„este som ti dlzny darek k meninam, tak teda vsetko najlepsie!!!“ stalo v jeho správe. K tomu priložil aj fotku obrazovky jeho monitora. Tam boli vyplnené prihlasovacie údaje na Bielu Stopu — 30km klasicky — 28.1.2018.</p><p>Samozrejme som sa prskal, ale nemalo to zmysel. Za pár minút už som mal v maily potvrdenie o registrácii aj platbe.</p><p>Aspoň, že ten dátum je pekný.</p><p>Začali sme o tejto téme občas žartovať. Ubezpečoval ma, že to zvládnem a že to bude zábava.</p><p>Toto sa mi veru nechcelo veľmi veriť.</p><p>Na bežkách som dovtedy stál tak tri krát v živote a hovoriť o výkone by bolo nanajvýš nemiestne.</p><p>Biela stopa má svoje čaro.</p><p>Napriek tomu, možno dokonca vďaka tomu, že má v popise — 30 kilometrov klasicky sa na trati nachádza kilometrovník s číslom 31 a za kus za ním ceduľa 500 metrov do cieľa.</p><p>Mal som teda inú možnosť ako trénovať? Ani nie.</p><p>Snažil som sa však zo všetkých síl vyhovoriť — určite nebude dosť snehu, čo keď… na všetko som dostával odpovede.</p><p>Začiatkom decembra sme si dali s Palkom a bežkami rande na Štrbskom plese. Sedem kilometrov bol môj rekord a pri predstave, že tých kilometrov má byť tridsať ma zalial pot viac ako pri tréningu.</p><p>Po Vianociach sme už išli naplno. Nebolo už času na výhovorky.</p><p>Objemy som sa snažil nabehať — myslím normálne behanie :) bežky som opáčil pred samotnou bielou stopu ešte päť krát.</p><p>Štyri krát po desať kilometrov a raz pätnásť. Ten najdlhší tréning som mal na Skalke s kamarátom. Volajme ho pokojne pán Bežkár. (fakt je to pán bežkár).</p><p>Odbežkovaných teda všehovšudy šesťdesiat kilometrov (nabehaných za január v tom čas cca dvestopäťdesiat a tak isto aj za december).</p><p>Stretli sme sa celá partička v Kremnici v sobotu popoludní. Posedávanie a vykecávanie. Tradičný program pred pretekom.</p><p>Snažil som sa čo najviac nasať od pána Bežkára. Má predsa najviac skúseností. Chlapci sa snažili ma upokojiť, že to pôjde, že mám natrénované a podobne.</p><p>Nuž ja som ten pocit celkom nemal. Povedal som si, že to musím zvládnuť. O cieľovom čase som radšej ani neuvažoval.</p><p>Palko aj pán Bežkár svorne tvrdili, že to bude určite lepšie ako sa podarilo Palkovi minulý rok. S týmto som mohol pokojne zaspať.</p><p>Budík zazvonil o siemej. Sprcha a poďme sa najesť.</p><p>Hotelové raňajky milujem a tak ma ani to, že ideme pretek nedokázalo odradiť. Mali sme dostatok času medzi samotnými raňajkami a štartom. Nebolo čo riešiť.</p><p>Párok, rožok so šunkou, rožok so salámou, rožok s lekvárom. No a samozrejme káva. Tá predsa musí byť.</p><p>Obliecť sa a šup ho hore na Skalku.</p><p>Tam vládol čulý ruch. Vybrať štartové čísla, pripnúť čip vymeniť posledné správy a čakať.</p><p>Počasie sa mi veľmi nepozdávalo, ale tak čo sa dalo robiť. Snáď len sa dobre obliecť.</p><p>Posledné skontrolovanie bežiek, posledné jedlo — jablková „štrúdľa“ od aone. V zásade taká energetická tyčinka.</p><p>Do zimy a na štart.</p><p>Rozlúčili sme sa s Romčou, chlapcami a išiel som sa zaradiť na svoje miesto. Na koniec.</p><p>Do štartu ostávalo pár minút a ja som sa tešil na nový zážitok.</p><p>Slovenská hymna, minúta do štartu.</p><p>Pol minúta.</p><p>Desať sekúnd.</p><p>Štart!</p><p>Už nebolo cesty späť. Hor sa vpred za cieľom, ktorý vysníval Palko.</p><p>Prvé kilometre plynuli celkom rýchlo. Na druhom prudký kopec dole, kde sa ľudia zrážali, padali ako hrušky. Niečo ako zábery z filmu Snežeky a machři — bežky dole kopcom.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/750/1*lH_jSn1ce1r9DFLIwurzYw.jpeg" /><figcaption>Ja som ten vpredu — aby bolo jasné</figcaption></figure><p>Po pár zákrutách sa trať ukľudnila a mohli sme pokojne makať.</p><p>Zrazu som sa ocitol už na piatom kilometri. Tu bola prvá občerstvovačka.</p><p>Trať viedla lesom v okolí Skalky nad Kremnicou. Bola nádherne zamrznutý a zasnežený.</p><p>Taká skutočná, krásna, zimná príroda.</p><p>Na približne siedmom kilometri ďalšia možnosť osviežiť sa. Aj túto som len minul.</p><p>Išlo sa mi skvelo.</p><p>Chlapci spomínali, že to štrnásteho kilometra je trať prevažne dole kopcom a potom sa budem musieť vrátiť späť.</p><p>Tam kde bol len briežok som musel šliapať a zapojiť aj ruky. Na miestach kde bol sklon strmší to šlo skvele.</p><p>Po dlhom zjazde (kde sa mi podarilo nespadnúť) som sa dostal na najnižší bod. Kilometer trinásť a pol zhruba.</p><p>Tam som využil možnosť a vypil teplý iontový nápoj. Na gél, ktorý som si niesol som nemal veľmi chuť.</p><p>Začalo sa dlhé tiahle stúpanie. Ľudí predo mnou bolo dostatok.</p><p>Pozrel som sa smerom pred seba a pomyslel si: „no poďte kuželky“.</p><p>Až neskôr som si uvedomil, že to bolo celkom odvážne pomyslenie na nováčika a v zásade bežkárskeho „borata“.</p><p>Povedal som si, že pôjdem svojím tempom a nebudem sa sústrediť na nič iné len na seba.</p><p>Tu a teraz.</p><p>Ja, moje telo a môj dych.</p><p>Tie pomyselné kuželky sa mi približovali a postupne mizli za mnou. Objavovali sa ďalšie a ďalšie. Náramne som si celý výšľap užíval a tešil sa z každého kroku.</p><p>Každý uplynutý kilometer som pomyselne oslávil a tešil sa, že do cieľa ostáva o ďalší menej.</p><p>Keď už som mal pocit, že sa vidím v cieli veľmi rýchlo som sa uvedomil a vrátil sa to prítomného okamihu.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/900/1*bnltVVbUhV6S_P8LDPlhyw.jpeg" /><figcaption>Ešte pred štartom. #retardi</figcaption></figure><p>Zákrutu za zákrutou, rovinku za rovinkou. Stúpanie, klesanie. Dokonale som si užíval všetko.</p><p>Pohyb, prírodu. Svoje myšlienky.</p><p>Miestami som sa dokonca pristihol, že sa pri tom celom usmievam.</p><p>Zrazu cink. Kilometer dvadsaťpäť, dvadsaťšesť.</p><p>Tam bola ďalšia občerstvovačka. Trošku napiť. Banán a ide sa ďalej.</p><p>Už len päť kilometrov. Toto dokončím. Lepšie ako som si vedel predstaviť.</p><p>Nebolo sa už na čo šetriť.</p><p>Šliapal som si stále svojím tempom.</p><p>Vedel som, že do cieľa ma čaká ešte stúpanie, trošku klesania, jedno prudké stúpanie a potom taká vlna a som tam.</p><p>Pod tým najťažším stúpaním som mal pocit, že som dobiehal Palka. Keď som sa priblížil zistil som, že to nebol on. Farba bundy síce rovnaká, ale pohyb iný.</p><p>No prešiel som ďalšie dve zákruty a zbadal som ho. Videl som, že ten strmák mu už nechutí.</p><p>Na jeho konci som ho dostihol. Po takmer tridsiatich kilometroch osamote som ho zrazu našiel.</p><p>Mal toho už plné zuby, ale obaja sme vedeli, že to už zvládneme.</p><p>Na najbližšom zjazde som sa ako inak zrúbal. Veď kde inde ako pred koncom :)</p><p>Ešte som si ho stihol dotiahnuť. Necelý kilometer som už bol v tesne za ním.</p><p>Posledný kopec. Vjazd na štadión.</p><p>Pozreli sme na hodinky a pochopili, že nás tam čakať nikto nebude. Nikto totiž nepočítal, že by sme sa tam mohli zjaviť tak skoro.</p><p>Zaradili sme sa vedľa seba a bok po boku prešli cieľom. Snažil som sa ho nepredbehnúť.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/734/1*eavSlurQ0YfpnzGBQBKz0g.jpeg" /></figure><p>Veď úcta k starším.</p><p>V cieli sme sa náramne tešili. Mali sme toho akurát dosť, ale tak príjemné pocity nám všetku únavu vynahradili.</p><p>Čas 2:49:00 bol totálne nad naše očakávania. Za hranicami našich snov.</p><p>Ale na konci dňa je to len čas. No pocit, ktorý som mal pri dojazde do cieľa ostane navždy vo mne.</p><p>Ako som ja niekedy ľuďom vyparatil dáke to prihlásenie, tak som aj ja dostal toto.</p><p>Palko ma postrčil smerom k bielej stope a ja som mu za tento zážitok vďačný.</p><p>Na obede som sa snažil mojim kumpánom vysvetliť, že z mojej účasti netreba robiť tradíciu. No obávam sa, že ma nevypočujú. Vraj meniny budem mať aj tento rok.</p><p>PS: Skúšajte nové veci. Je to celkom obohacujúce…</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=5c8aad7256dc" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[Robím veci, ktoré nemám rád]]></title>
            <link>https://medium.com/@jergusholeczy/rob%C3%ADm-veci-ktor%C3%A9-nem%C3%A1m-r%C3%A1d-2cf9e09ff40b?source=rss-50fa598534e7------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/2cf9e09ff40b</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Jergus Holeczy]]></dc:creator>
            <pubDate>Sat, 20 Jan 2018 18:32:48 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2019-01-14T09:37:16.602Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Kedysi dávno bol môj štýl tréningu hodne svojský. Pár mesiacov som pobehal a kde tu som odbehol aj dáky pretek.</p><p>V tom čase som sa kopcom vyhýbal.</p><p>Neznášal som to.</p><p>Nebavilo ma to a ani som si nevedel predstaviť, že by mohlo. Veď na čo by mi to tak mohlo byť dobré.</p><p>Jedného dňa som si povedal, že to zmením.</p><p>Že zmením seba, svoj pohľad na vec.</p><p>Že odbehnúť si občas čo to v kopčekoch nemôže byť na škodu a že vo finále to bude tá sila, ktorú niekde zrazu nájdem.</p><p>Tak som sa vybral hneď v utorok na takýto beh. V pláne vtedy bolo 8km ľahko. Tak som sa obliekol a vybehol. Bol to zrejme môj prvý beh na snehu a ľade po dlhej jeseni.</p><p>Celkový priemer mi vyšiel na 5:16 a keďže to malo byť zľahka tak som si povedal, že je to OK.</p><p>A čo bolo najlepšie?!</p><p>Tie kopčeky som si fakt užil. Išlo to úplne samé a hlavne som si to ani tak neuvedomoval ako keď som do kopcov išiel s odporom. Nemal som ani komu za to nadávať keďže som si to vymyslel sám J a nebudem si predsa nadávať. Či?</p><p>Povedal som si, že jedny kopce týždenne budú stačiť. Počas týždňa sa podaril jeden rýchlejší beh — 11km v tempe 4:44 a na rad prišla víkendová 15tka a tak sme sa s Jajcom dohodli, že to dáme na Železnej o 9tej.</p><p>Ráno som sa zobudil a pozrel na teplomer. Tak dobre mi bolo pod tou perinou. Že -6?!</p><p>To snáď nie. No čo sa dá robiť. Keďže sme boli dohodnutí tak nebolo veľmi čo riešiť.</p><p>Obliekol som sa išiel som.</p><p>Zima mi bola už aj pri škrabaní okien. Chuť ísť 15km bola odo mňa síce vzdialená na míle, no zopár pesničiek ma cestou v aute prebralo. Keď som dorazil na Železnú už sa tam pozberala celkom slušná partička.</p><p>My sme pôvodne chceli ísť hore po ceste 7.5km a tou istou cestou aj dole. Ale keďže tam boli bežkovia, ktorí sú na Železnej ako doma vyhovorili nám tento nápad.</p><p>Jeden sa rozhodol, že nám ukáže kde sa super behá. Tak sme sa vybrali najskôr po ceste a potom po dvoch km sme sa stočili do lesa a do kopca smer Kačín.</p><p>Keďže sme chceli ísť 15km zvolili sme trasu po vrstevnici okolo Kačína. Pre mňa spoznávanie nepoznaného J.</p><p>Na Kačíne som bol naposledy asi ako dieťa . Keď sme tam konečne dobehli už sme mali pred sebou len cestu dole kopcom, čo bola taká milá odmena za trápenie smerom hore. Tam sme si konečne vychutnali beh v plnej paráde. Celkový priemer nám vyšiel na 5:21. Spokojný sme sa rozišli domov užívať si zvyšok nedele.</p><p>Ako som spomínal na úvod. Povedal som si, že začnem postupne robiť veci, ktoré nemám rád a že si ich obľúbim. Tak je to nielen s behom do kopcov.</p><p>Tých možností ako sa takto meniť je veľa a ja sa na to teším. Aj ty váhaš či sa oplatí s niečím zabojovať?</p><p>Tak sa do toho pusti hneď dnes. Veď načo to odkladať. Je skvelý pocit prekonať sám seba a posúvať svoje hranice či možnosti.</p><p>Odvtedy som okúsil už aj kopce kopcov. V Chamonix som odbehol horský maratón. Tým som si splnil jeden zo snov, ktoré som postupom času začal snívať.</p><p>PS: Do paradajky sa ešte ani náhodou nepúšťam :)</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=2cf9e09ff40b" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[Môj prvý!]]></title>
            <link>https://medium.com/@jergusholeczy/m%C3%B4j-prv%C3%BD-9ffd3fc586ee?source=rss-50fa598534e7------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/9ffd3fc586ee</guid>
            <category><![CDATA[praha]]></category>
            <category><![CDATA[half-marathon]]></category>
            <category><![CDATA[polmaraton]]></category>
            <category><![CDATA[run]]></category>
            <dc:creator><![CDATA[Jergus Holeczy]]></dc:creator>
            <pubDate>Mon, 01 Jan 2018 19:47:24 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2018-01-01T19:47:24.118Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Ambiente — Pizza Nuova, Praha. Je 27. marec 2009, niečo po 19:30.</p><p>Dojedám obľúbenú degustáciu Neapol — výber všetkých cestovín a pizze, ktoré tu ponúkajú. Ak máte radi talianske jedlo, počas pobytu v Prahe tento podnik určite nevynechajte. Garantujem, že neoľutujete.</p><p>Už praskám, ale objednávam si bonbónik na záver: pizzu s nutelou a mascarpone.</p><p>Prichádza to ako následky nevhodnej kombinácie značného počtu talianskych jedál — náhle, nečakane, sprevádzané pocitom zovretých vnútorností: „V čem to zítra běžíš?“</p><p>Smrtiacu otázku vystrelil môj šéf.</p><p>Čumím naňho, že koho sa to akože pýta. Na mojej tvári pomaly vedne výraz, ktorý ho mal presvedčiť, že naozaj ani netuším, o čom hovorí.</p><p>„Nemám so sebou žiadne bežecké veci,“ vyhŕknem s úľavou.</p><p>„V skladíku něco najdeme,“ okamžite nasleduje ďalší verbálny projektil.</p><p>„Nemám štartové číslo,“ zakňučím a pevnejšie zovriem zvierače.</p><p>„Už je pro tebe máme“.</p><p>Šéf je pripravený. Má plný zásobník. Skúšam ešte pár kľučiek — bol som chorý, nemám natrénované… dostal ma. Na môj prvý polmaratón. Kamikadze štýl ako sa patrí.</p><p>Asi tam sa zrodilo to, že posielam ľudí na rôzne behy, na ktoré sa niekedy sami ani necítia. Skrátka len vyrovnávam karmu.</p><p>Objem kilometrov v marci. Spolu s polmaratónom ich bolo 51. Nič moc príprava …</p><p>Medzi “kamošmi”, ktorí ma vyslali na moju prvú polmaratónsku trať, sedel aj Ivan Gabovič. V tom okamihu mi veril asi ešte menej, ako som si veril ja.</p><p>„Jeden môžeš,“ odpovedal mi na otázku, či si môžem dať pred spaním drink. Dal som si LongIsland ice tea. Bol fakt super.</p><p>Na raňajkách som sa ostatným, ktorí mali natrénované, pochválil, že som v tréningu už ubehol aj celých osem kilometrov. Plus — mínus.</p><p>V tom okamihu už aj Ivan zapochyboval, či to bol dobrý nápad.</p><p>Čas do štartu sa krátil a mne stále nedochádzalo na čo som sa nechal nahovoriť. Vlastne mi to nedošlo ani po štarte. Teda, nie hneď po štarte.</p><p>Prvé kilometre išli ako po malse. Úplná pohoda. Piaty kilometer — občerstvenie. Paráda!</p><p>Prvý a bezmála poslednýkrát vo svojom krátkom živote som pil a bežal zároveň. Skoro som sa zadusil.<br>Na desiatom kilometri sme už boli späť v centre Prahy. Ešte chvíľu to pôjde a potom sa uvidí.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/348/1*fWK0O--HdCthSK31bYPLLA.png" /></figure><p>Na jedenástom som cítil, že mi dochádza šťava.</p><p>Na dvanástom som cítil, že mi došla šťava.</p><p>Na pätnástom som prestal veriť, že uvidím cieľ. Nohy neposlúchali a po dychu som síce prudko lapal, ale už som ho nedolapil.</p><p>Opakoval som si vetu napísanú na tričku, ktoré som si kúpil asi dva týždne predtým: PAIN IS ONLY TEMPORARY VICTORY IS FOREVER!!!</p><p>Snažil som sa strečovať a trochu sa zmobilizovať. “Beh” som začal striedať s chôdzou.</p><p>Niekde medzi šestnástym a osemnástym kilometrom ma predbiehala svižne bežiaca dievčina. „Hezké tričko,“ prehodila konverzačným tónom a usmiala sa.</p><p>Mrcha. „SI TAK SLADKÁ, KEĎ PREHÁVAŠ,“ skvel sa na mojom chrbte vtipný nápis, ktorý bol súčasťou globálnej bežeckej kampane muži vs. ženy.</p><p>Odvtedy viem, čo je potupa.</p><p>Na devätnástom kilometri som opäť uveril, že sa dožijem cieľa. Že tento boj vyhrám a porazím sám seba.</p><p>Porazil som.</p><p>Cestou domov, na palube s Ivanom Gabovičom, Peťom Hollým a Sajfom, som potom stále neveril, čo som to vlastne urobil.</p><p>Je TAM! Bez tréningu, ale s bolesťou. Pocit, však ostáva navždy vo mne.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/708/1*kuGORkaF01PI6GHwHnNKow.png" /></figure><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=9ffd3fc586ee" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[NIE JE UMENIE BEHAŤ, KEĎ SA TI DARÍ A CHCE]]></title>
            <link>https://medium.com/@jergusholeczy/nie-je-umenie-beha%C5%A5-ke%C4%8F-sa-ti-dar%C3%AD-a-chce-972f4bc0dcfd?source=rss-50fa598534e7------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/972f4bc0dcfd</guid>
            <category><![CDATA[happy]]></category>
            <category><![CDATA[hobby]]></category>
            <category><![CDATA[run]]></category>
            <dc:creator><![CDATA[Jergus Holeczy]]></dc:creator>
            <pubDate>Tue, 17 Oct 2017 06:42:41 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2018-01-01T19:38:11.696Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Asi ako väčšina „moderných“ bežcov som kedysi neznášal beh. Tento pohyb mi pripadal dočista zbytočný. Niežeby som v ňom nebol na strednej dobrý. Nerobili mi problém ani krátke šprinty, ani typické dvanásťminútovky.</p><p>V tom pohybe som skrátka nevidel zmysel. Hrával som futbal. Aj by som azda mohol povedať, že na úrovni.</p><p>Celkový obraz o mojom vzťahu k behaniu by som dokreslil tým, že som bol brankár. Napriek tomu som pri testoch pokojne porážal svojich spoluhráčov z „poľa“.</p><p>Keď sme v príprave behali okolo Kuchajdy, vždy som sypal som výhovorky na počkanie.</p><p>Potom, po rokoch, to prišlo. Ako blesk z jasného neba. Nečakane a bez sily argumentov.</p><p>Bolo to takmer pred deviatimi rokmi. Už asi dva mesiace som pracoval v Nike. V nedeľu večer mi prišla SMS od šéfa: „Zítra si vem věci, pujdem si zaběhat“. Odpovedal som okamžite: „Si sa zbláznil, veď je vonku -7“. Šéfko sa nevzdával: „To neva, dej si dvě vrstvy“. Vyzeralo, že nemám na výber.</p><p>A ani som nemal. V tom čase sme boli partnermi behu Devín-Bratislava (áno, aj vtedy vyzeral ako dnes, akurát tam chodilo tak o polovicu menej ľudí a cieľ bol na Hviezdoslavovom námestí). Bežať tam bola vlastne moja povinnosť.</p><p>V ten osudný januárový večer som teda s behom začal. Od vtedy som si prešiel rôznymi fázami bežca.</p><p>Namotivovanec: veľmi dočasný stav, keď po dosiahnutí jedného cieľa nenasleduje ďalší a dlhšia prestávka ťa udržiava v „segmente“ začiatočník.</p><p>Nadšenec: robím to pre radosť a užívam si to.</p><p>Prepínač: musím sa zúčastniť všetkých pretekov, ktoré existujú v okolí.</p><p>Dokazovač: dávam si nereálne ciele a podriaďujem im úplne všetko.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/960/1*EaKFyYRcRD73fGeIfElwUQ.png" /></figure><p>Neskôr prišla ďalšia fáza: po hojných sklamaniach z nedosiahnutých výsledkov som si spomenul, že veď som to chcel robiť pre radosť. Vrátil som sa k tomu. Od toho momentu si beh a všetko s ním spojené dokonale užívam.</p><p>Chuť do behania však nie je stála. Je to niečo, čo sa vyvíja, tak ako aj bežecká forma. V zásade chodia spolu. Ak sa ti darí a behá ti to, je aj chuť do tréningu či pretekov výraznejšia. To však nie je nič nezvyčajné.</p><p>Ako však prekonať momenty keď ti to práve nejde? Keď sa aj do tréningu nútiš a v zásade bojuješ sám so sebou, prečo vybehnúť?</p><p>Nepredpokladám, že na to existuje jednoduchá skratka. Mne pomáha prekonávať tieto obdobia nasledovné:</p><p>· Uvedom si, prečo si s tým začal.</p><p>· Buď trpezlivý! Radosť sa vráti vtedy, keď ju budeš najmenej čakať.</p><p>· Daj si nový cieľ a získaš motiváciu.</p><p>· Zabávaj sa — hľadaj nové trate a prídeš na iné myšlienky.</p><p>· Choď behať s kamarátmi.</p><p>Prihodilo sa to samozrejme aj mne. Po zopár skvelých mesiacoch som mal formu, akú som ani nečakal. Na začiatku apríla som robil sprievod na polmaratóne, kde sme dobehli v skvelom čase. Ja som sa cítil vynikajúco a mal som pocit, že v ten deň by som mohol v tom tempe bežať donekonečna.</p><p>Pár dní po tom som ochorel. Nič dramatické, ale stratil som rytmus tréningu. Nebol som pripravený na výkon, ktorý som si dával za cieľ.</p><p>Behávať som potom chodil menej a nie s takou chuťou ako pred tým. Takto som dobojoval celý apríl.</p><p>Použil som na seba všetky vlastné triky a ako prišlo, tak aj odišlo. Od mája som už pokračoval v tréningovom pláne, ktorý som dostal od trénera a robil si behom radosť aj naďalej.</p><p>Na svoje bežecké potulky som vyrážal pre zážitok a neskutočne ma to baví. Sú niečím, čo mi prináša radosť, zážitky a príjemný čas strávený s kamarátmi.</p><p>Býval som človekom, ktorý nenávidí behanie. Dnes je mojou vášňou a obrovskou radosťou.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=972f4bc0dcfd" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
    </channel>
</rss>