<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><rss xmlns:dc="http://purl.org/dc/elements/1.1/" xmlns:content="http://purl.org/rss/1.0/modules/content/" xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0" xmlns:cc="http://cyber.law.harvard.edu/rss/creativeCommonsRssModule.html">
    <channel>
        <title><![CDATA[Stories by Lucia Dutková on Medium]]></title>
        <description><![CDATA[Stories by Lucia Dutková on Medium]]></description>
        <link>https://medium.com/@lucia.dutkova84?source=rss-b0b517ae0d66------2</link>
        <image>
            <url>https://cdn-images-1.medium.com/fit/c/150/150/1*pS7tmImMFgm3S-mXzRUsow.jpeg</url>
            <title>Stories by Lucia Dutková on Medium</title>
            <link>https://medium.com/@lucia.dutkova84?source=rss-b0b517ae0d66------2</link>
        </image>
        <generator>Medium</generator>
        <lastBuildDate>Sat, 21 Nov 2026 21:18:43 GMT</lastBuildDate>
        <atom:link href="https://medium.com/@lucia.dutkova84/feed" rel="self" type="application/rss+xml"/>
        <webMaster><![CDATA[yourfriends@medium.com]]></webMaster>
        <atom:link href="http://medium.superfeedr.com/" rel="hub"/>
        <item>
            <title><![CDATA[Zákulisie herného sveta očami Game UX dizajnéra — rozhovor s Andrejom Garajom]]></title>
            <link>https://medium.com/design-kisk/z%C3%A1kulisie-hern%C3%A9ho-sveta-o%C4%8Dami-game-ux-dizajn%C3%A9ra-rozhovor-s-andrejom-garajom-cfffec9f415a?source=rss-b0b517ae0d66------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/cfffec9f415a</guid>
            <category><![CDATA[ux]]></category>
            <category><![CDATA[game-design]]></category>
            <category><![CDATA[ux-design]]></category>
            <category><![CDATA[games-ux]]></category>
            <dc:creator><![CDATA[Lucia Dutková]]></dc:creator>
            <pubDate>Wed, 11 Jun 2025 06:42:47 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2025-06-11T06:44:50.145Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<h3><strong>Zákulisie herného sveta očami Game UX dizajnéra — rozhovor s Andrejom Garajom</strong></h3><p><em>Andrej sa dizajnu venuje posledných 10 rokov. Prešiel si agentúrnym životom, tvoril weby, viedol používateľské výskumy. V Sygicu sa 5 rokov venoval dizajnu navigácií, v Pixel Federation tvoril herné UX mobilným hrám, a aktuálne sa venuje UX-u počítačových hier v štúdiu Grip Digital. V rozhovore zdieľa jeho pohľad na to, ako funguje herný dizajn, nakoľko sa líši od klasického UX/UI v prostredí digitálnych aplikácií, ale aj na význam hier v živote človeka, a temné úskalia monetizácie hier.</em></p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*w5WWGycwAcTh3Y8-W-a48g.png" /></figure><p><strong>Andrej poďme od začiatku, ako prebieha vývoj novej hry od nuly? Začína sa s projektovým briefom a výskumom trhu?</strong></p><p>Väčšinou existuje návrh (pitch), ktorý definuje hru, a akým spôsobom tá hra bude fungovať. V závislosti od prístupu a od spoločnosti je napríklad návrh toho, ako bude vyzerať prvých 5 minút, prvých 5 dní a prvých 5 mesiacov, alebo prvé 3 minúty, prvé 3 dni, prvé 3 týždne, a podobne. Vždy je tam nejaké časové obdobie na ktorom je vidieť, ako sa tá hra škáluje.</p><p>Hra má takisto víziu a piliere, ktoré ju dotvárajú. Piliere sú niečo ako pravidlá, podľa ktorých robíme hru. Napríklad pilier môže byť to, že v našom hernom svete môže hráč ísť kdekoľvek. Že to je otvorený svet, ktorý môže objavovať, a vždy keď zomrie, môže sa vrátiť na začiatok úlohy. Piliere potom pomáhajú definovať aké mechaniky sa rozhodne hra využiť alebo nevyužiť. A zároveň pomáhajú aj pri rozhodovaní. Je to ako keď majú bežní UX-áci hodnotové rámce, princípy a podobne.</p><p>Častokrát sa tiež spíše dokumentácia, ktorá hru popisuje. Napríklad že hráč bude ženská postava, bude chodiť po lese, bude zbierať duchov ktorí mu zaručujú väčšiu silu a potom bude bojovať proti nepriateľom. Toto robí väčšinou herný dizajnér, alebo hlavný dizajnér, niekedy v spolupráci s inými dizajnérmi.</p><p><strong>Čiže na čele celého vývoja hry je dizajnér? Ak to porovnáme s tradičnejšími tímami, kde je väčšinou na čele nejaký produktový riaditeľ (Head of Product) alebo Produktový Manažér (Product Manager), robí to nejaký rozdiel?</strong></p><p>Áno. Herný dizajnér je na čele hry. Zastrešuje víziu celej hry a následne ostatní dizajnéri mu pomáhajú dotvárať už do detailu jednotlivé systémy v hre. V hernom svete je produktový manažér producentom. Zastrešuje to, ako sa vízia hlavného dizajnéra rozseká na menšie celky, rozloží v čase, a pôjde sa na nej pracovať.</p><p>V reálnom svete, teda napríklad pi SaaS, je to väčšinou naopak. Optimálna je tam produktová trojčlenka — produktový manažér, dizajnér, a ešte vedúci vývoja alebo výskumník. PM má zodpovednosť toho, že prácu tímu prezentuje v rámci spoločnosti ďalej. Tuto je to naopak, že Producent zaručuje, že sa to dodá, ale nezasahuje do procesu príliš.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*yGXZzXNp-hDc9odGzeYpBA.png" /><figcaption><em>V hernom svete má dizajnér viac zodpovednosti ako pri klasických digitálnych produktoch.</em></figcaption></figure><p>Na konci dňa je veľmi fajn vidieť, že slovo dizajnér označuje človeka, ktorý reálne zodpovedá za to, ako tá hra bude vyzerať, má nad tým slobodu a vlastníctvo nad jej podobou, a potom je producent, ktorý sa snaží docieliť deadliny, a tieto dve role sú separované. Často sa deje, že producent zastaví herného dizajnéra, ak si vymyslia niečo nad rámec (scope). Producent sleduje rozpočty a snaží sa neprepáliť veci, a má právo veta nápad zastaviť, ak sa mu venuje priveľa času a nikam nesmeruje.</p><p><strong>Akú rolu hrá UX dizajnér pri hernom dizajne?</strong></p><p>Herný UX-ák je jedna z trojnožiek dizajnu hier. Dizajnér môže byť systémový, obsahový, alebo zameraný na UX, čo som napríklad ja.</p><p>Systémový dizajnér navrhne systém, ako hra funguje. Teda napríklad že hráč chodí po lese a zbiera oriešky. Na to je naviazaný ďalší systém toho, čo môže s orieškami robiť, a niekedy aj celý herný príbeh. Popri tom celom hráč potrebuje vedieť, ako má ovládať hru, ako funguje zbieranie orieškov, ako vie, že oriešky má, a podobne — to robí UX dizajnér. Zároveň v hre dotvára veľa pocitových vecí, teda to, ako bude človek vnímať priebeh hrania — niečo v hre vidí, a my riešime to, aby to zapadlo do tej fantázie.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*OYwyt0IsSljgW62tgB8aMg.png" /></figure><p>Problémom herného UX-u je, že my dizajnujeme problémy a aj riešenia zároveň. Hra dáva hráčovi problémy a my sa snažíme mu dať nástroje, s ktorými ich môže riešiť. Napríklad ako môže veci hľadať, aké bude mať indície a podobne. Takisto ovládanie hry je náročnejšie ako pri obyčajných appkách, veľa riešim klávesnicu alebo ťukanie na mobile, je tam toho oveľa viac ako napríklad v SaaS produktoch.</p><p><strong>Čiže ide vlastne o to nájsť “sweet spot” medzi tým aby hra bola dostatočne náročná aby zabavila, ale zároveň nie taká náročná aby odradila?</strong></p><p>Čiastočne áno. Veľakrát sa však hry opierajú o to, že hráči majú isté motivátory. Sú podporené psychológiou. Taký najznámejší príklad sú “kaviarenské pečiatky” — zbieranie vecí s vidinou odmeny. A rôzne takéto motivátory slúžia na to, aby motivovali hráča hrať sa ďalej. Čo hra vo svojej podstate ponúka, je eskapizmus, ľudia tam hľadajú niečo, čo nemajú v reálnom živote. Preto tam teda niekedy ani nemusí byť výzva.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/0*7yVyIBwbuD0Az-IE.jpg" /><figcaption><em>Hra Fae Farm je ukážkovým príkladom “cozy gameplay”, kde si hráč ničím nerušený buduje farmu. Zdroj: Gamereactor</em></figcaption></figure><p>Od určitého veku, napríklad po 40-tke je určitá skupina ľudí, ktorí hľadajú “cosy gameplay”, v ktorom ich nikto nenapáda, nezabíja, a podobne. Tí ľudia chcú pokoj, chcú sa prejsť, chcú niečo jednoduché. Euro Truck Simulator je dobrý príklad. Ľudia celý deň šoférujú a potom si sadnú za počítače, kde tiež šoférujú, lebo je to pre nich oddych.</p><p>Navyše, herný svet je veľmi konzervatívny. Pre pokrokové hry treba ísť do indie sveta, ktorý je robený “na kolene”, kde je pár ľudí a malé projekty, ktoré sú odvážne. Čím väčšie projekty, je to konzervatívnejšie. Mechaniky a systémy sa prepoužívajú, aby to bolo bezpečné a bolo isté, že ľudia sa budú baviť. Preto existuje kvantum hier, ktoré sú veľmi podobné tématicky, majú mierne obmeny, ale v podstate sú stále rovnaké. Je to stávka na istotu.</p><p><strong>Môže hra byť zábavná/úspešná aj ak má zlý UX? Napríklad novinka Quidditch Champions zo sveta Harryho Pottera sa teší pomerne veľkej obľube, no v recenziách sa hráči často sťažujú na ťažké ovládanie (najmä na konzolách) a nemožnosť si plne upraviť ovládanie hry.</strong></p><p>Práve všetky tieto tématické hry, aj keď zle spravené, budú ľudia hrať, pretože vždy budú mať cieľovku a silnú tému. Harry Potter (Hogwarts Legacy a Quidditch Champions) je extrémne dobrý prípad silnej témy. Moje presvedčenie je, že vydať von niečo nepodarené je v poriadku, lebo potom na tom môžeš stavať. A pretože hry nezachraňujú ľudské životy, nemusia fungovať bezchybne.</p><p>Najdôležitejší aspekt, prečo sú niektoré hry hity a iné nie, je presne to, či to celé klikne dokopy. Môže byť hra, ktorá je multiplayer a nemusí kliknúť. A iný multiplayer, ktorý je takmer totožný, môže fungovať. Taký Fortnite je brutálny hit, lebo to kliklo, lebo boli prví, a pre všetkých ostatných, ktorí sa ich snažili okopírovať to nekliklo, lebo už Fortnite nedokázali prebiť. Už vzniklo toľko kópií vecí, že neexistuje jasný návod na úspešnú hru.</p><p>Dá sa spraviť hru, ktorá bude o ničom, alebo bude dobrý priemer, ale urobiť niečo výnimočné, je náročné. Napríklad, dobrý potenciál má najnovšia hra Indiana Jones, ktorá ako kameru používa pohľad prvej osoby — hráč vidí len ruku a pušku, a nevidí celú postavu zozadu, čo už to je prvá vec, ktorá je mimo dnešného štandardu. Ďalej majú v hre veľa scén, ktoré sú kópiou filmu. Takže veľa ľudí, ktorí videli Indiana Jonesa, tak dostanú flashbacky — “veď, ja hrám to, čo bolo v tom filme!”. Táto hra dokáže ľudí dostať do unikátnych situácií, kde zažívajú niečo, čo doteraz len videli.</p><p>V tomto napríklad Harry Potter (Hogwarts Legacy) veľa ľudí sklamal, lebo všetci chceli byť v koži Harryho Pottera, podobne ako v starých hrách. Na konci dňa, sú hry vlastne príbehové médium, pokiaľ nejde o také, kde iba strieľam a zabíjam. Ja vnímam, že najviac v človeku zanechajú tie hry, ktoré majú ten príbehový aspekt, a ktoré dokážu vypovedať nejaký príbeh.</p><p>Takže z môjho pohľadu, akokoľvek chabý je UX, vždy ho prekryje dobrý príbeh. Alebo bohužiaľ aj dobrý vizuál vie prekryť zlý UX.</p><p><strong>Ako sa potom meria úspešnosť hry?</strong></p><p>Veľakrát sú to peniaze. Hry majú takzvané “release cycles”, majú dopredu stanovené okná, kedy tá hra musí vyjsť. A potom sa pozerá na to, koľkokrát bola stiahnutá v danom</p><p>období, a či okolo nej vznikol nejaký záujem. A mnohé hry si budujú komunity na Discorde alebo Steame, aby si zvýšili šance na úspech ešte pred vydaním.</p><p>Pri free-to-play je to CPI (cost per installation), čiže koľko reklamy stojí dostať jedného hráča k tomu aby si hru stiahol, a potom “Revenue per User”. Hra, pri ktorej má vydavateľ hráčov za lacno, a zarába na nich veľa, je zlatá baňa.</p><p><strong>Keď sa ešte vrátime o pár krokov späť, načo sú nám vlastne hry? Prečo je gaming v dnešnej spoločnosti tak populárny?</strong></p><p>Únik od reality. Ľudia môžu uniknúť z reality všedných dní a zároveň hry sú nové a rozprávajúce médium. Človek sám môže byť hrdinom príbehu. Môže v tom byť aj vnútorný challenge, aj Wordle sám o sebe je hra a ľudia sa chcú prekonať- “viem to, spravím to”.</p><p>Sú ľudia, napríklad naši rodičia, ktorí pozerajú telku a sú s tým okej, veľmi sa nehrajú a potom sme my generácia, ktorá už je viac napojená na hry a to je v poriadku. Všetci máme chuť zabiť nudu niečím, čo nám prináša hodnotu, a niekomu môže prinášať hodnotu práve to hranie.</p><p><strong>Existujú aj konzervatívne názory o tom, že hranie hier je len zabíjanie času, človek tvrdne pred obrazovkou a uteká mu reálny život. Ako sa na to pozeráš ty?</strong></p><p>Mal som ten problém, že som mal pocit, že táto práca nedáva zmysel, ale väčšinou mi zmysel dávajú naozaj dobré hry, ktoré majú dobré príbehy, reálne človeku niečo dajú, zanechajú v ňom emóciu. V tom momente to nie je o nič horšie, ako keď v tebe vyvolá emóciu film. Hry sú podľa mňa na úrovni s filmami a seriálmi, ak tam máš nejakú vášeň pre ktorú ťa to baví, tak je to absolútne v poriadku. Moja kolegyňa zvykla mať takú mantru, že “ľudia nám dávajú svoj čas a my rozhodujeme ako ho využiť”, lebo oni ho investujú do našej hry. Človek, ktorého hra nebude baviť ju vypne, aj to je v poriadku.</p><p><strong>Ale hry zarábajú na tom, že si ich ľudia kúpia, alebo na nich strávia veľa času a pozerajú reklamy, prípadne robia nejaké in-game purchases. V druhom prípade je cieľom vývojára hry prinútiť človeka, aby v hre strávil čo najviac času a zarobil vydavateľovi viac peňazí. Častokrát sa na to používajú nekalé praktiky (dark patterns), ktoré hráčovi dávajú externé motivátory — napríklad musí hru zapnúť každý deň aby si udržal streak, alebo sú tam rôzne časovo limitované ponuky — aj keď sa vnútorná motivácia hrať stratí, hry sa silou-mocou snažia človeka udržať v hre. Čo si o tom myslíš ty?</strong></p><p>Nepáči sa mi to. Mal som veľký vnútorný rozkol, keď som robil vo firme, kde sme toto robili. S týmto monetizačným aspektom som mal veľký problém a preto som rád, že teraz robím na veľkej hre, ktorá nemá tieto monetizačné aspekty.</p><p>Aj Duolingo, ktoré velebíme za jeho gamifikáciu, možno vytvára vzdelávaciu závislosť, ale všetky appky sa za ním opičia, čo nie je dobré.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*eRzlQ7UgmRern4DIddttMg.png" /></figure><p><strong>Vo svete sa postupne objavujú rôzne regulácie proti dark patternom v UX. Je podobný trend aj v hernom priemysle?</strong></p><p>Áno, už aj začali. Keď som bol v Pixel Federation, riešili sme lootboxy (<em>debničky s výhrou, ktoré si hráči môžu kúpiť, ale nevedia čo je vo vnútri</em>) — už museli mať zobrazený obsah, či už to bola percentuálna šanca niečo vyhrať, alebo vidieť čo tam bude. Všetci prevracali oči, ale áno, treba si priznať, že to bol dark pattern.</p><p>Problémom je, že tieto dark patterny sú často presne to, čo vytvára na hre ten návykový prvok, ktorý dáva hráčovi pocit, že niečo musí spraviť. To je čistý herný automat, a práve to je problém free-to-play hier, ktoré majú tieto limited offers a podobne, že tam sú vždy dôležité peniaze. Ak sa stavajú veci podľa peňazí, budú vždy aj z pohľadu vývoja najdôležitejšie, a potom sa dostaneme k takým dizajnom, aké sú.</p><p>Keď sa snažíš budovať niečo zábavné, zážitok, príbeh, emóciu, je to úplne iný vesmír. Keď si poviete “dobre, je nám jedno, koľko to zarobí, ale že poďme to urobiť”. Ľudia potom budú platiť za to, že je to dobré. Veľa takýchto hier, práve “indiečiek”, dobre vystrelia.</p><p><strong>Preberanie gamifikačných vzorcov sa prejavuje už v apkách, ktoré sľubujú zvýšenú produktivitu vďaka gamifikácii vlastného života. Čo si o tom myslíš ty? Je cesta optimalizácie a zjednodušovania si života niečo, čo vie priniesť výsledky?</strong></p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*P90YV9EDY8PfXQclYnF6Aw.png" /><figcaption><em>Na AppStore sa dnes dajú nájsť desiatky aplikácií, gamifikujúce život, domáce práce, či dokonca odvykanie od porna.</em></figcaption></figure><p>Je to blbosť. Na to, že som sa venoval gamifikácií, (a nevravím že som expert), príde mi, že chceme vždy nájsť rýchle riešenie na veci. A toto je znásilňovanie celého konceptu gamifikácie. Ľudia vždy hľadajú barličku, ale ak sa spýtaš ktoréhokoľvek reálne produktívneho človeka, tak je to papier, ceruzka a drina. Schopnosť pracovať sám na sebe, dať si vlastné hranice a mať odhodlanie.</p><p>K čomu smerujeme, keď všetko vystaviame na gamifikácii, sú dopamínovo vygumované mozgy, ktoré vždy len čakajú na to, kým dostanú ďalšiu dávku dopamínu. Aj pri Duolingu je to o dopamínovom návale, keď spravím lekciu. Áno, hry z toho síce ťažia, ale nemôžeme tomu podriadiť všetko, lebo potom bude dopamín všade a my budeme ako zombíci. Už teraz vidíme, ako veľmi sú ľudia prestimulovaní zo sociálnych sietí a podobných vecí. Život si treba vývážiť, človek má mať vzťahy, mať naplnené rôzne potreby, a to nám hry nedajú. Vždy je len nejaká hranica toho, čo nám hra vie dať. Keď počujem, že niekto už štvrtýkrát prechádza Witchera, tak tomu nechápem. Je treba žiť aj v prítomnosti, nastaviť si hranice, a neobetovať jednej veci všetko.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=cfffec9f415a" width="1" height="1" alt=""><hr><p><a href="https://medium.com/design-kisk/z%C3%A1kulisie-hern%C3%A9ho-sveta-o%C4%8Dami-game-ux-dizajn%C3%A9ra-rozhovor-s-andrejom-garajom-cfffec9f415a">Zákulisie herného sveta očami Game UX dizajnéra — rozhovor s Andrejom Garajom</a> was originally published in <a href="https://medium.com/design-kisk">DESIGN KISK</a> on Medium, where people are continuing the conversation by highlighting and responding to this story.</p>]]></content:encoded>
        </item>
    </channel>
</rss>