<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><rss xmlns:dc="http://purl.org/dc/elements/1.1/" xmlns:content="http://purl.org/rss/1.0/modules/content/" xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0" xmlns:cc="http://cyber.law.harvard.edu/rss/creativeCommonsRssModule.html">
    <channel>
        <title><![CDATA[Stories by Tereza Slavkovská on Medium]]></title>
        <description><![CDATA[Stories by Tereza Slavkovská on Medium]]></description>
        <link>https://medium.com/@terezaslavkovsk?source=rss-21765cd866fa------2</link>
        <image>
            <url>https://cdn-images-1.medium.com/fit/c/150/150/1*nA18YMGueHhiRxQFtpVPsg.jpeg</url>
            <title>Stories by Tereza Slavkovská on Medium</title>
            <link>https://medium.com/@terezaslavkovsk?source=rss-21765cd866fa------2</link>
        </image>
        <generator>Medium</generator>
        <lastBuildDate>Mon, 16 Nov 2026 19:00:35 GMT</lastBuildDate>
        <atom:link href="https://medium.com/@terezaslavkovsk/feed" rel="self" type="application/rss+xml"/>
        <webMaster><![CDATA[yourfriends@medium.com]]></webMaster>
        <atom:link href="http://medium.superfeedr.com/" rel="hub"/>
        <item>
            <title><![CDATA[Sedím na balkóne s filtrovanou kávou v ruke a počúvam Debussyho.]]></title>
            <link>https://medium.com/@terezaslavkovsk/sed%C3%ADm-na-balk%C3%B3ne-s-filtrovanou-k%C3%A1vou-v-ruke-a-po%C4%8D%C3%BAvam-debussyho-1e40d6ff79e3?source=rss-21765cd866fa------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/1e40d6ff79e3</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Tereza Slavkovská]]></dc:creator>
            <pubDate>Fri, 25 Sep 2020 17:54:28 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2020-09-25T18:01:47.323Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<blockquote><strong><em>Balkónová karanténa, rómovia a zlomené srdce</em></strong></blockquote><p>Sedím na balkóne s filtrovanou kávou v ruke a počúvam Debussyho. Je čerstvé poobedie a ja som sa ocitla v karanténe už tretí krát za posledný mesiac. Predstavujem si, koľko ľudí je asi tak v podobnej situácii…no o tomto nechcem teraz písať.<br>Je po prvojesennom daždi. Na priedomí šumí moja milovaná breza a pripomína mi, že je čas sťahovania zo starej kože. Že je čas sa na chvíľku zastaviť a spomenúť si na momenty z leta, ktoré pohli mojim vnútrom. Na momenty, ktoré vo mne urobili životné, nezmazateľné škrabance plné lásky a zlomenosti a ku ktorým sa tak často a rada vraciam. A tak sa v mysli vnáram do slnka.</p><p>Bolo to na prelome júla a agusta. Ocitla som sa na mieste plnom čiernych tvárí a žiarivých očí. Ale pekne po poriadku. <br>V júli ma nezobrali do divadla, nezobrali ma ani ku klaunom, asi som málo srandovná , alebo príliš…no teraz nie ani o tomto . Mala som veľa otázok. Bolo to zlyhanie? Pýtala som sa na to Boha, no On nieje stroj a tak mlčal a dal si načas. A práve v tomto období mi zazvonil telefón. Ozval sa hrubý český hlas Idy K., ktorá ma pozvala na tábor s rómskymi deťmi s názvom Romano Drom. A tu začala moja cesta s Čhavorenge. A prečo sa k tomu neustále vraciam? Lebo tieto prenádherné vášnivé deti s hlbokými očami mi prevrátili môj svet naruby.Preto !</p><p>Bol to prvý večer, kedy mi moje srdce puklo prvý krát. Predstavte si to. Vonku bola už tma, prijémné letné teplo a v spoločenskej miestnosti sa okolo uja Deža a klavíra zhromaždila skupinka najstarších detí,ktoré začali vášnivo spievať jednu rómsku pieseň za druhou. Viete , ono keď rómovia začnú spievať , má to ohromnú silu. <br>Stála som vtedy na terase a pozerala som sa na milióny letných hviezd a zdalo sa mi, že snívam, že to ani nie je skutočné. Odrazu všetko vo vnútri stíchlo. Zo zvedavosti som sa išla pozrieť čo sa vo vnútri deje práve v momente ,kedy malá utiahnutá Martinka,nová členka Čhavorenge ,bola vyzvaná , aby zaspievala. Na ten moment nikdy nezabudnem. Martinka prišla z osady, z Moldavy. Je to jedna z osád, kde toho majú tamojší obyvatelia veľmi málo a žijú v podmienkach ,nad ktorými by sme mnohí len zaplakali. Martinka hovorí prevažne maďarsky, no rozumie aj slovensky. Martinka je veľmi tichučká a utiahnutejšia ako iné, výraznejšie typy čiernookých rómov. Martinka sa postavila, ujo Dežo začal hrať a odrazu sa všetko zastavilo a jej hlas silno zarezonoval v ovzduší. Veľkosť, vášeň ,bolesť a zároveň obrovská neha sa začala drať z môjho vnútra na povrch. Moje oči naplnili slzy a ja som už nedokázala udržať svoje pocity na uzde. Ako by som aj mohla? Veď tu sa nič nezakrýva (čo som pochopila až neskôr.). Ten hlas. Netuším ako sa dá opísať do slov hlas, no viem, že z utiahnutej Martiny sa v momente stal zázrak a dar od Boha. Uzdravovalo ma malé dievčatko . A ja som sa nechala zlákať . Nechala som sa zlákať až natoľko , že som sa začala zamilovávať.</p><p>V ten večer som ešte dlho sedela na balkóne hotela, pozerala sa na nebo a dávala Bohu mnohé otázky, na ktoré som nedostala síce odpoveď hneď, no potrebovali byť kladené v tom danom momente. Oslobodzovali a pripravovali pôdu na nasledujúce dni a týždne.</p><p>Nasledujúce dni a týždne sa dajú do slov opísať len veľmi povrchne a azda nikdy nevyjadria hĺbku momentov, ktoré sme spolu prežili. Nedá sa to, ale je to v poriadku. Silné momenty sú predsa silné vďaka intimite, ktorú ponúkajú a keď sa udržia v duši , tak to úplne stačí. <br>A práve preto nejdem písať o ďalších momentoch, aby si ich moja duša udržala v sebe.</p><p>No predsalen sa dostanem od toho prvého až k tomu poslednému. Stála som na parkovisku a mala som pred očami odchádzajúci autobus plný plačúcich detí. Niekedy sa ten pocit, že niekoho môžete navždy stratiť,dostaví náhle a bez varovania. A ja som po prvý krát v živote cítila niečo ako soľ v ranách Krista. A to dolomilo moje nalomené vnútro.</p><p>A tak dopisujem posledné riadky, pretože viac už nieje potreba napísať. Ešte stále sedím na balkóne, ktorý medzičasom pohltila tma jesenného večera, pijem víno, vypínam Debussyho a zapínam ticho. Lebo v tichu sa cítim najbližšie k nebu.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=1e40d6ff79e3" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[Mikrokozmus duše, čakanie a malé cirkusové spomienky]]></title>
            <link>https://medium.com/@terezaslavkovsk/mikrokozmus-du%C5%A1e-%C4%8Dakanie-a-mal%C3%A9-cirkusov%C3%A9-spomienky-6976708548d1?source=rss-21765cd866fa------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/6976708548d1</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Tereza Slavkovská]]></dc:creator>
            <pubDate>Sat, 24 Aug 2019 16:33:01 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2019-08-24T16:38:50.950Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p><strong>Mikrokozmus duše, čakanie a malé cirkusové spomienky</strong></p><p>Presne takto pred dvomi letami som jedla moju obľúbenú placku Arepa de choclo na plastovej stoličke v malej domácej reštaurácii nad Bogotou v Latinskej Amerike. Teraz sedím vo vlaku z Bratislavy do Prievidze. Vlak má meškanie, slnko zapadá a ja píšem azda z nostalgie či sentimentu azda aj kvôli tomu meškaniu, čakaniu.</p><iframe src="https://cdn.embedly.com/widgets/media.html?src=https%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fembed%2F8oYWfJuMGMA%3Fstart%3D326%26feature%3Doembed%26start%3D326&amp;url=http%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fwatch%3Fv%3D8oYWfJuMGMA&amp;image=https%3A%2F%2Fi.ytimg.com%2Fvi%2F8oYWfJuMGMA%2Fhqdefault.jpg&amp;key=a19fcc184b9711e1b4764040d3dc5c07&amp;type=text%2Fhtml&amp;schema=youtube" width="640" height="480" frameborder="0" scrolling="no"><a href="https://medium.com/media/ddd6e8fdb86ea575c987ffed7247d647/href">https://medium.com/media/ddd6e8fdb86ea575c987ffed7247d647/href</a></iframe><p>Nieje to paradox? Na veľkých bilboardoch sa ukazujú dokonalé tváre ľudí, vyzerajúcich tak prítomne a reálne. Všade okolo počujem slová ako ´uži si okamžik, danú chvíľu, prítomnosť´. A čo vidím? Čakám. Čakáme. Na vlak , na lepšiu výplatu, na lepšiu príležitosť v práci, vo vzťahu, v sebe, v iných. Stále čakáme na lepšie, stále na niečo, čo ešte len príde a spomíname na to čo bolo, lebo sa nám to zdá lepšie ako to čo je . Je to tak ? Niekedy si obúvam myšlienky cudzích, aby som sa pochopila sama seba. Obdivujem môjho deda, ktorý do nekonečna počúva tú istú hudbu, ktorá sa každé ráno rozlieha v galérii, v hlavnej hale nášho domu. Každé ráno sa už roky modlí tie isté chvály z breviáru, každý večer chodí na sv.omšu a potom po omši každý večer opäť počúva Mozarta, alebo Bacha, Liszta či rôzne Opery. Verne. Stereotypne žije vysnívaný život a v tom sa zrkadlí prítomnosť. V ňom. V Ňom. Pravá nefalšovaná prítomnosť, bez slov , utkaná životom.</p><p>Sedím vo vlaku a mysľou my beží spomienka na Bogotu. Na plastové stoličky , na špinavé mesto plné bezdomovcov, farebné mesto plné zákutí, preľudnené mesto s ostrovčekmi prekvapivých smejúcich sa ľudí bez ničoho. V strede mesta je postavený obrovský cirkusový stan. Skúste si to predstaviť! Len tak ,z ničoho nič, stojí pred vami, ako veľký zámok s tajomstvom vo vnútri. Môj prvý dotyk s naozajstným cirkusom. Pamätám si ten pocit keď som prvý krát vošla do vnútra. Obrovský priestor zaplnený od zeme až po strop konštrukciami , lanami, šálmi, trampolínami od výmyslu sveta. Vo vzduchu asi šiestich metrov visela na vlasoch malá útla kolumbínska akrobatka a ja som zostala bez dychu. Na trampolínach vpravo od vstupu skákalo asi šesť mladých akrobatov saltá a úplne vzadu stála na špičkách mladá baletka na tenkom lane. Stále padala a opäť vstávala a padala a skúšala a skúšala. A týchto bláznov som mala učiť ja? Aká malá som sa vtedy cítila pod úžasným skákajúcim hradom. Nie väčšia ako i teraz po rokoch , niekde inde. Tu . Teraz. Je to pekné byť krpatou vo veľkom svete. Predstava stratenia sa v dave sa mi páči, môžem si tak užívať život oveľa slobodnejšie.</p><p>Azda som vytiahla z hlavy túto spomienku aj vďaka Aglaji Veteranyi . Píše o nebi a cirkuse. Predkladám si túto predstavu pred moje myšlienky, pred moje predstavy. Je v nebi cirkus?</p><p>Slnko je krvavo červené . Majú moje myšlienky súvis s dnešným dňom? Azda len tak nesúvisle. Chcela by som byť ako môj dedo, verná v hudbe čo počúvam, v dňoch ktoré žijem, v jednoduchosti. Chcela by som byť ako stará pani v Bogote, ktorá verne predáva domáce Arepas so syrom a usmieva sa na všetkých zákazníkov, aj keď má len tie svoje chlebíky. Chcela by som visieť raz v nebi za vlasy a hrať sa s oblakmi. Lebo ja naozaj verím , že v nebi cirkus je….</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=6976708548d1" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[Drobky … z cesty necesty]]></title>
            <link>https://medium.com/@terezaslavkovsk/drobky-z-cesty-necesty-3dbd75f59e7b?source=rss-21765cd866fa------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/3dbd75f59e7b</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Tereza Slavkovská]]></dc:creator>
            <pubDate>Tue, 02 May 2017 09:30:22 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2017-08-05T21:07:41.315Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p><em>Drobky … z cesty necesty</em></p><p>Pustime si na čítanie niečo prijémné … (i tak trochu sladko melancholické)</p><iframe src="https://cdn.embedly.com/widgets/media.html?src=https%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fembed%2Ff2fCcggNkTs%3Ffeature%3Doembed&amp;url=http%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fwatch%3Fv%3Df2fCcggNkTs&amp;image=https%3A%2F%2Fi.ytimg.com%2Fvi%2Ff2fCcggNkTs%2Fhqdefault.jpg&amp;key=d04bfffea46d4aeda930ec88cc64b87c&amp;type=text%2Fhtml&amp;schema=youtube" width="854" height="480" frameborder="0" scrolling="no"><a href="https://medium.com/media/a599d68b69a0a3cc1913bb3d33e798e8/href">https://medium.com/media/a599d68b69a0a3cc1913bb3d33e798e8/href</a></iframe><p>Je pol piatej ráno a reku …. je čas….azda …i..napísať taký malý blôčik …</p><p>Je pol piatej ráno . (Teda už nie je pol piatej, už je skoro päť, ale pol piatej znie tak viac rafinovane a romanticky….). Sedím vo vlaku z domova. Za oknom sú polia a lúky švárneho Slovenska. Ešte sú v rannej hmle. Seriózne ma chce Ktosi toto ráno zvábiť. Nechávam sa…. Napadá mi žalm. (psalm 84-… check it out …Stúpajú a síl im stále pribúda).</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*A8fEAJUdduACRO12dDg1qQ.jpeg" /><figcaption>By Lovely and talented Anna OpiNova!</figcaption></figure><p>Je pol piatej ráno a opať mám vedľa seba zloženého ťažkého (i verného) spoločníka pána Baťoha. Opať mi je akosi teskno, že pár mesiacov neuvidím tváre milovaných naživo a nepocítim zmesku voňaviek a (ak sa poriadne zastavím a pozriem do očí) i duší. A tak mi putuje po tele taký ten teskný pocit. A viete čo? Ono to nieje až tak negatívny pocit. Ba práve naopak. Je mi z toho krásne. Vlak drgoce, pozerám občastne z okna na tie neuveritelné lúky v rannej hmle, počúvam ticho a zvuky vŕzgajúceho vlaku. Nestretla som ani nohu. I pán štikač lístkov sa správal, akoby som bola i nebola zároveň. Asi chcel rešpektovať ranné tajomstvo zobúdzania. Kupé vonia len mnou a rožkom, ktorý mi ocino ráno o štvrtej namazal bryndzou a obkrútil do servítky. A mysľou mi behajú tváre, ktoré som stretla za posledné týždne doma. A som vďačná…</p><p>Zmeňme si azda trochu atmosféru . Jemne sa vlňme …</p><iframe src="https://cdn.embedly.com/widgets/media.html?src=https%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fembed%2F9hCsTlnG70s%3Ffeature%3Doembed&amp;url=http%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fwatch%3Fv%3D9hCsTlnG70s&amp;image=https%3A%2F%2Fi.ytimg.com%2Fvi%2F9hCsTlnG70s%2Fhqdefault.jpg&amp;key=d04bfffea46d4aeda930ec88cc64b87c&amp;type=text%2Fhtml&amp;schema=youtube" width="854" height="480" frameborder="0" scrolling="no"><a href="https://medium.com/media/ad4dc43e2b40b697e0df79025e848484/href">https://medium.com/media/ad4dc43e2b40b697e0df79025e848484/href</a></iframe><p>Už dávno nieje pol piatej ráno a sedím na letisku v Bratislave a čakám. Čakám na to, čo príde… Neustále čakáme čo príde, že? Napríklad ja som čakala, že po škole na Jamu dostanem prácu. A asi by som ju aj mala,ale… Pán Boh asi čakal, kým dokončím školu, aby som mohla vyletieť do sveta ešte viac a aby som sa ešte mohla učiť …veľa veľa učiť! Po prvom mesiaci vo Švajci som čakala, že budem mať plno svalov, no mala som ich až po roku, kedy ma Učil ako byť trpezlivá a vytrvalá a že disciplína je jedna z kľúčových záležitostí k rastu (nielen svalov). A teraz čakám na posledné obdobie vo Švajci. Čo príde po škole? A čím je to bližšie, tým viac si uvedomujem, že záleží na tom AKO čakám. Alebo či len čakám, alebo aktívne očakávam aby moje dni boli neočakávatelné? Hahaha…koľko filozofovania. Až som som sa sama poplietla….</p><p>Poplietla, zdvihla na chvíľku hlavu od compu a pozrela okolo seba. Letí mi lietadlo… vystupujem v centre a pozerám sa na upršané Miláno. Černosi predávajú dáždniky a pomedzi predávania sa stihnú prekrikovať po taliansky. Na schodoch pred hlavnou bránou na vlakové nádražie sedí skupinka mokrých bezdomovcov. Bezzubo sa uškŕňajú na okolo chodiacich a pýtajú si drobné. Bojím sa ich. Idem ďalej a stretávam starenku v roztrhaných čižmách. Aj ona si pýta drobné. Dám jej slovenskú fitku, ktorú som si schovávala na neskoršiu cestu. Aj si úprimne vo vnútri zadokelujem (ako som len na ňu mala chuť) a hneď sa aj zahanbím nad touto falošou. Starenka sa usmeje a ja utekám na vlak. Až neskôr mi dochádza, že ako ťažko sa mi vzdáva (čo i len maličkostí)… Mám sa čo učiť. Na stanici je všade plno ľudí. Nik sa neusmieva. Ani ja. Veď prší….nastupujem do vlaku a prechádzam hranice Švajčiarska. Je po piatej. Vidím prvé palmy. Usmejem sa. Blíži sa večer… púšťam si tóny, ktoré ma prebúdzajú… (starinka, ale neverending love)..</p><iframe src="https://cdn.embedly.com/widgets/media.html?src=https%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fembed%2FQB0ordd2nOI%3Ffeature%3Doembed&amp;display_name=YouTube&amp;url=https%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fwatch%3Fv%3DQB0ordd2nOI&amp;image=https%3A%2F%2Fi.ytimg.com%2Fvi%2FQB0ordd2nOI%2Fhqdefault.jpg&amp;key=a19fcc184b9711e1b4764040d3dc5c07&amp;type=text%2Fhtml&amp;schema=youtube" width="640" height="480" frameborder="0" scrolling="no"><a href="https://medium.com/media/b8c43d4bf3c2d1cbc967636d630bd21f/href">https://medium.com/media/b8c43d4bf3c2d1cbc967636d630bd21f/href</a></iframe><p>A na čo týmto bločíííkom, týmito pár riadkami, vlastne poukazujem? No… vychádza mi to tak, že by som chcela poukázať na BFF (pomenovanie Boha je individuálne, nazvime si Ho každý jak je libo ) a jeho rôznorodé cesty. Áno cesty ( čo i len také malé jednodňové,ako cesta zo Slovenska do Švajčiarska). Lebo mi to s Ním nejak stále dáva zmysel. Lebo tieto každodenné diania a žitia by inak boli pre mňa zrejme bez pevného bodu . Či som ďaleko ,či blízko, či robím hlúposti či múdrosti … je to pestrý život. Mať pevný bod, ktorý je zároveň Tým najdynamickejším… (odporúčam).</p><p>…a tu končím. V krátkosti. (Slová občas až tak veľmi netreba tlačiť von nasilu…). Nechaj(me)te si hudbu doznieť. V sebe. Nech prúdi vo vás a nech zostanú len čisté dotyky…</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=3dbd75f59e7b" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[V krajine nekrajine ( aneb … nájdená v stratenom raji )]]></title>
            <link>https://medium.com/@terezaslavkovsk/v-krajine-nekrajine-aneb-n%C3%A1jden%C3%A1-v-stratenom-raji-d1b309e7f0ed?source=rss-21765cd866fa------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/d1b309e7f0ed</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Tereza Slavkovská]]></dc:creator>
            <pubDate>Wed, 30 Nov 2016 20:52:55 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2016-11-30T21:03:42.835Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<blockquote>V krajine nekrajine ( aneb … nájdená v stratenom raji )</blockquote><blockquote><em>…táááák . Nikdy by som si nepovedala, že toto urobím….písať blog? Ved to je out of your lifestyle Tereza!!!…. Lifestyle?? a to čo je? Ved predsa to je uplne jedno akým “štýlom” žijem, dôležité je čo a ako!!!nie?? ( hehe štýýýl, to je smiešne slovo. Možno by sme sa mali viac pozerať do očí, ako na štýl..)...V každom prípade som sa pustila do písania a no ….Nedá mi nezdielať pár slov či dojmov z mojich dní … A možno,že aj takto sa môžeme navzájom inšpirovať…</em></blockquote><blockquote><em>Pustime si k tomu pieseň… (trochu islandu,keď už nám začali primŕzať sople v nose) :</em></blockquote><blockquote><a href="https://www.youtube.com/watch?v=9eWewdTkghM"><em>https://www.youtube.com/watch?v=9eWewdTkghM</em></a></blockquote><blockquote><em>Je mínus päťsto stupňov pod nulou a sedím v zimnej bunde, zababušená do troch šálov, na verande domu. Vedľa počítača mi na masívnom drevenom (nádhernom) stole chladne čaj z mäty. Príde mi to romantické i smiešne zároveň. Kamarát Adam mi píše správu : “… a píš tam (do toho blogu) také múdrosti. O lietaní, ale aj o tom, že sa nemôžeme nechať od reality odpútať.” A tak nad tým premýšľam. Premýšľam o túžbe lietať (ktorá ma stále vábi cestovať, spoznávať, spievať, tancovať, učiť sa, milovať, pozerať priamo do očí…) a o tom, že je to vlastne neskutočne skutočná realita…</em></blockquote><blockquote><em>Pred rokom a pol som odišla do Švajčiarska. Rozhodla som sa pokračovať v štúdiách a vykročiť do neznáma. Pamätám si na deň odchodu. Nasadla som (ja a môj verný spoločník pán Baťoh) na vlak vo Viedni. Otvorila som dvere do vagónu, v ktorom som mala reservé a až o pár sekúnd neskôr mi došlo, že som jediná vo vagóne, ktorá neemigruje. Vagón bol preplnený ľuďmi,ktorí hľadali “domov”. Prvé minúty mi skoro vyskočilo srdce z hrude. Úprimne? Áno, zo strachu. (Bojíme sa toho, čo nepoznáme). S malou dušou som si sadla na moje miesto pri okne, pustila hudbu do sluchátok, kukala z okna a nemohla som prestať myslieť na to, že takto budem cestovať viac ako šesť hodín a , že čo ak…čo ak..čo ak… (predstavme si teraz spolu tie najdivokejšie scenérie..pád dvojičiek…či výbuch vlaku…vraždaaa ..všade krv …(vtip!)). Vlak sa pohol a cítila som,ako si niekto vedľa mňa sadol. Obzrela som sa a sedí tam vysmiaty mladý chlapisko,že …či si môže nabiť mobil, že u mňa pod sedadlom je jediná voľná zásuvka. Usmiala som sa, prikývla som a ako neskôr odchádzal s nabitým mobilom, tak s jeho úsmevom odchádzal aj môj strach. (Pomyslela som si, že mám čo robiť s mojimi predsudkami voči ... mnohým veciam). Vedela som,že sedím v tom najlepšom kupé a, že lekcie do života a lá Switzerland začínajú od prvého (vý)kroku. A keď som po mnohých hodinách cesty, a i po pár veľmi “touched” rozhovoroch, vystupovala z vlaku, cítila som, že je špeciálne mať domov. Že je vzácne odchádzať z domu s pocitom, že sa tam môžem kedykoľvek vrátiť…</em></blockquote><blockquote><em>No a tak som sa (pred rokom a pol ) vylodila v krajine nekrajine. V talianskom kantóne, Ticino, na konci sveta, kde mi líšky dávajú dobrú noc a kde mi dobré ráno prajú švajčiarske hory a lesy a do toho sa im smejú palmy na každom rohu. Vyzerajú (tie palmy) ako keby tu už dávno nemali rásť a žiť, ale sú natoľko tvrdohlavé, že zostali a čelia vetru i mrazu. (Fascinujúce). Pred domom rastie kiwi-ovník a kaki-ovník a keď si dám tri minúty chôdze, som pri prvých vodopádoch (ok, preháňam, je to takých päť minút). Dedina (áno ,žijem v dedine) je pretkaná čarokrásnymi uličkami a domami, ktoré pripomínajú tie najkrajšie časti Talianska. Spoluobčania tu “parluju” taliansky a každý každému sa zdraví a podáva ruku či pozná po mene. Pod dedinou tečie mohutná rieka s pieskovými plážami a na zemi nevidieť ani smietku špiny. Moja škola má viacero budov, s rôznymi zameraniami, napr. akrobatické sály, či tanečné sály, sály s klavírom či knižnica plná umeleckých kníh. V mojom Master programe mám okolo seba ľudí z celého sveta, z Afriky, Colombie, Talianska, Ruska, Mexika či Fínska. Paradaaaajs. Čo viac !!Je to tak?? No uznajte sami ….</em></blockquote><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*2kzEvWAGr1fcFoaulZG5pw.jpeg" /><figcaption><em>rozmazane pohlady (pic. Majka B)</em></figcaption></figure><blockquote><em>No tu prišiel čas zmeniť melódie (dajme si trošku elektro/ambientu) :</em></blockquote><blockquote><a href="https://www.youtube.com/watch?v=R3MGfgxucjc"><em>https://www.youtube.com/watch?v=R3MGfgxucjc</em></a></blockquote><blockquote><em>A prečo toto všetko opisujem? Aby ste ma všetci prišli pozrieeeeeeeť!!! A teraz fakt … Viete kamoškovia, takéto miesta veľa učia. Mňa osobne naučil tento rok a pol neskutočne veľa. Stretla som sa tu so životom v komunite, s každodennými tréningami, s prekonávaním bolesti svalov a vlastnej neschopnosti, stretla som sa so vzťahmi, stretla som sa so samotou a neistotou, stretla som sa so ženou, ktorú som dovtedy nepoznala a s Bohom, ktorý bol zrazu inakší ( aký, to je medzi nami dvoma).…no čo mám najviac asi teraz pred očami, je, že som sa stretla so zabúdaním… Po čase som začala zabúdať, akú krásu mám okolo seba (už to nieje prvodňový raj), zabúdať na priateľstvá doma (skype nieje dotyk), zabúdať na pradávne túžby v útrobách mňa… viem som teraz všeobecná. Ale taká aj momentálne zostanem, pretože niektoré konkrétnosti sú príliš krehké na to vložiť ich do slov.</em></blockquote><blockquote><em>Preto vám len chcem pripomenúť, aké je dôležité pripomínanie. Je to pár chvíľ do zadu čo mi niekto veľmi Vzácny (niektorí Mu hovoria Abba ,niektorí Kráľ, niektorí BFF,…má mnoho mien v ľudskej reči, nazvyte si Ho podľa vlastného gusta a guráže..) začal pripomínať “kto som”. A toto…keď po sebe čítam tak mi príde straaaašne cukry cukry frázy…ale nuž. Je to tak. Budem trebárs i frázoidná, ale i úprimne nadšená. Pripomenul mi na čom záleží. (A teraz prosím veľké ovácie, bubny, trumpety, ohňostroje…he ..) No nebude to nič nové po slnkom .To na čom záleží je pohľad. Z očí do očí. A je to tak intenzívne…Keď sa pozerám do očí Môjmu Bohu, pohľad na mňa samotnú sa začína meniť, udivovať ma a pohľad na ostatných a ostatné o milión stupňov taktiež… a s tým prichádzajú, samoška,nové kroky do neznáma..</em></blockquote><blockquote><em>No… prišiel čas sa presunúť do môjho útulného príbytku vo vnútri domu, pretože mi zamrzli hádam aj pazuchy na tej našej verande. No ešte predtým vám chcem pustiť jednu piesoňku na dobrú noc. (… a kto chce, môže sa zamyslieť aj nad slovami … heh …)</em></blockquote><iframe src="https://cdn.embedly.com/widgets/media.html?src=https%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fembed%2FZflgIwHbMUs%3Ffeature%3Doembed&amp;url=http%3A%2F%2Fwww.youtube.com%2Fwatch%3Fv%3DZflgIwHbMUs&amp;image=https%3A%2F%2Fi.ytimg.com%2Fvi%2FZflgIwHbMUs%2Fhqdefault.jpg&amp;key=d04bfffea46d4aeda930ec88cc64b87c&amp;type=text%2Fhtml&amp;schema=youtube" width="854" height="480" frameborder="0" scrolling="no"><a href="https://medium.com/media/5504d7e8aaa81af4c4bccc1c9bb0225f/href">https://medium.com/media/5504d7e8aaa81af4c4bccc1c9bb0225f/href</a></iframe><blockquote><em>. stay inspired .</em></blockquote><blockquote><em>. dobrú noc .</em></blockquote><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=d1b309e7f0ed" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
    </channel>
</rss>