<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><rss xmlns:dc="http://purl.org/dc/elements/1.1/" xmlns:content="http://purl.org/rss/1.0/modules/content/" xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom" version="2.0" xmlns:cc="http://cyber.law.harvard.edu/rss/creativeCommonsRssModule.html">
    <channel>
        <title><![CDATA[Stories by Zuzana Vargová on Medium]]></title>
        <description><![CDATA[Stories by Zuzana Vargová on Medium]]></description>
        <link>https://medium.com/@zuzana.varg?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
        <image>
            <url>https://cdn-images-1.medium.com/fit/c/150/150/0*lBIbXpjmVxdKgX67.jpg</url>
            <title>Stories by Zuzana Vargová on Medium</title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
        </image>
        <generator>Medium</generator>
        <lastBuildDate>Mon, 16 Nov 2026 19:52:06 GMT</lastBuildDate>
        <atom:link href="https://medium.com/@zuzana.varg/feed" rel="self" type="application/rss+xml"/>
        <webMaster><![CDATA[yourfriends@medium.com]]></webMaster>
        <atom:link href="http://medium.superfeedr.com/" rel="hub"/>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 11.) Zaplatíme, nasadáme, smer Chopok]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-11-zaplatime-nasadame-smer-chopok-ccca30039d6c?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/ccca30039d6c</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Sat, 30 Aug 2014 18:26:11 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-30T18:26:11.479Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Tak, cesty zbehli rýchlo a s nimi aj naša dovolenka. Bol to skutočne zážitok a myslím, že pre mňa dosiaľ aj najlepšia cesta, hoci bola doma (možno práve preto?). Ešte by som chcela napísať zvláštne zhrnutie, preto sa žiadnemu väčšiemu sentimentu nejdem venovať ale radšej iba krátko (hups) napíšem, čo sme ešte cestou domov stihli.</p><p>Pôvodne sme mali v pláne absolvovať aj Demänovskú ľadovú jaskyňu, ale pretože sú vstupy iba každú hodinu, na parkovisku bola miliarda áut a v Poprade nás už čakala babka s nachystanými lekvármi, zredukovali sme aktivity len na výstup na Chopok. Ehm, no výstup. Vystúpili sme- z lanovky. Ale inak dobrá vec tá lanovka, bez nej by som ešte ani v utorok nebola na vrchu a tiež je z nej krásny výhľad- teda, ak nie je hmla, čo teda bola, ale až od polovice kopca. No, takže sme sa nechali vyviezť na druhý najvyšší vrch Nízkych Tatier a nechali sme si líčka vyštípať zimným mrázikom a vetrom. Ja vám ani neviem prečo mi to robilo takú radosť, keď inak zimu úplne neznášam ale veselá som z toho bola, akoby to znamenalo, že Vianoce prídu tým pádom skôr. Dôsledkom bolo, že som si po troch minútach škerenia sa vôbec necítila zuby. No ale všetko dobre dopadlo, ústa som zavrela, zuby sa zahriali a zatiaľ nevypadli. Na Chopku teda klasicky slušne fúkalo a keďže tam bola taká hmla, že bolo vidieť tak na 2–3 metre max, tak som sa cítila trošku aj tak akčne keď sa občas z tej beloty vynárali white walkeri s ruksakmi na chrbte a v najšokujúcejšom prípade v krátkych rukávoch a nohaviciach. Však ale keď to vyšli tak ristekpa.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*k9OfpH1cZ1DCbAM4Q0Aprw.jpeg" /><figcaption>Všímajte si white walkerov!</figcaption></figure><p>Po asi 10 minútach nás už prestalo baviť točiť sa v kruhu a fotiť sa na tablet, tak sme šli dnu do novej rotundy (mimochodom, ja&amp;ty myslí skutočne na všetko, lebo v tej hale ako vyjdete z lanovky do 0 stupňov je hneď obchod s fliskami a windstopper-kami a čiapkami Jasná). Hore je hotel a kaviareň/ samoobslužná reštaurácia. Tam sme si dali kávu za 2,6e a počkali na ďalšiu lanovku, ktorá nás zviezla späť dole k nášmu autu, ktoré sme ale pokojne mohli nechať aj s otvorenými dverami a kľúčom v zapaľovaní, lebo keby ho za tých 5eur (en bloc) nepostrážili, tak by som sa tak naštvala, až by som napísala otvorený list so sťažnosťou! Áno, až tak.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*utKA0q-0VCPhoBLP5Hl57w.jpeg" /></figure><p>Na obed sme si povedali, že sa zastavíme vo vychýrenej reštaurácii Tri studničky. Mohli sme ísť asi radšej ku babke, ona i my by sme mali väčšiu radosť. Pri vstupe vás privíta banner s oznamom, že reštaurácia získala významné gurmánske ocenenie (myslím, že Trend top, snáď aj 3. miesto, už si to nepamätám- vytesňujem z pamäte), ak čítate pozorne, zistíte, že to bolo v roku 2010. To nezískali nič lepšie odvtedy? Well… Neviem, stále sú radení medzi top reštaurácie ale neviem či by mali byť.</p><p>Prečo ale toľko negatívnej energie a čiernej mágie? Takže po poriadku. Po príchode, keď nás nemal úplne kto usadiť, sme sa ako čičmanské ovce motali od jedného stolu k druhému, váhajúc či sú alebo nie sú rezervované pre hotelových hostí. Po chvíli okolo nás však preletel jeden z čašníkov a vydal nám pokyn, že si môžeme sadnúť kam chceme. Usadili sme sa teda k oknu, v poradí to bol asi druhý alebo tretí stôl od dverí do kuchyne (dôležité pre situáciu uvedenú neskôr).</p><p>Na prvý pohľad ma potešilo, že ponúkali raw menu, z ktorého sme si vybrali predjedlo- carpaccio z tuniaka s feniklovým pestom a hlavné jedlo sme zvolili z klasického menu, ktoré sa však obávam, že neobmieňajú s ročnými obdobiami, ale veď ok, veď čo by už človek nechcel od reštaurácie tejto cenovej kategórie. Btw ad ceny- aj doteraz sme platili za jedlo vcelku dosť, pre nás je táto dovolenka aj snahou o gastronomický zážitok, ale vždy sme mali dojem, že tie sumy sú tak nejako primerané vzhľadom ku kvalite jedla alebo modelu danej reštaurácie, tu to však neplatilo, mali sme pocit, že preplácame a ten sa nakoniec aj potvrdil. Ale späť k jedlu. Vybrali sme si teda hráškové rizoto s kuriatkami, tie ale nemali tak ich nahradili hríbmi, čo je o level vyššie čiže všetko ok. Zatiaľ.</p><p>Predjedlo. Pre veci neznalých, carpaccio je studené predjedlo tvorené na tenko nakrájanými surovými plátkami mäsa alebo v našom prípade ryby. Surovosť je fajn, vynikne v nej pôvodná chuť mäsa ale v tých našich plátkoch to až tak nešlo, pretože ako možno viete, ak je niečo zmrznuté, chuť je skôr vodnatá. Áno, dostali sme pred seba na niektorých miestach ešte zmrznuté mäso. Feniklové pesto nebolo takmer vôbec cítiť a keď sme ho ochutnali zvlášť, chutilo skôr za kôprom než feniklom. Buď ho dali málo alebo bolo málo aromatické, výsledok bol ten, že sme jedli zmrznutú, vodnatú rybu absolútne bez chuti. Keď sme na to upozornili čašníka, povedal len, že ho to mrzí. Nič viac. Skutočne by som v takej reštaurácii čakala aj iný prejav ľútosti. Neboli sme však jediní, vedľajšiemu stolu zabudli priniesť polievku a tiež sa nedočkali inej kompenzácie než “to sa ospravedlňujeme”.</p><p>Rizoto. Ok, chuťovo nič extra ale ani zlé, no ryža by si ešte pár minút zaslúžila. Ja som sa síce aspoň nenudila cestou z Demänovskej doliny a mohla som sa zabávať zlepovaním častí ryže zo zubov, ale sú aj iné spôsoby ako možno na jedlo nezabudnúť.</p><p>Overall teda pekný fail, aby si v kuchyni top reštaurácie nevšimli, že vám podávajú zmrznuté (je to vôbec legit podávať mrazenú rybu ako raw food v takej reštike?) a nedovarené jedlo. Obzvlášť ak šlo o tak jednoduché chody.</p><p>No ale ešte nekončím, ešte ku kategórii prostredie. Čakanie na čašníka teraz nechajme bokom, príliš banálne. Viete, ja teraz ako som doma pozerám telku, a tam som si obľúbila relácie ako Áno, šéfe s Gordonom Ramsay alebo Extreme Chefs a hrozne sa mi páči tá akcia. Ako po sebe kričia a všade je chaos. Dobre sa na to pozerá, trocha horšie sa v tom prostredí je. Ako som písala vyššie, nesedeli sme úplne blízko pri dverách do kuchyne (ale keby aj, tak tam nemajú proste dať stôl) ale atmosféru sme si užiť mohli. Začula som aj čosi o mojej zmrznutej rybe, tak som bola rada, že bolo aspoň trocha kriku, ale aj o kuratách od susedného stolu a pod. Atmoška je teda znamenitá.</p><p>Záver bol trocha slabší, ale aspoň potvrdil slová pána z jednej z predchádzajúcich reštaurácii, a to, že sklamanie zo zlého jedla trvá dlhšie ako rozhorčenie nad vysokým účtom. Ja by som to trocha prispôsobila našej situácii a povedala, že sklamanie zo zlého jedla, umocnené vysokým účtom vyvolá to najväčšie rozhorčenie a veľa hejtu. Na záver prikladám posledný záber, ktorý máme vo foťáku. Sranda ako pasuje ☺</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*T4I4GUR8lxcRTVFHTpD3Ig.jpeg" /></figure><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=ccca30039d6c" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 3.) Deň oficiálne prvý: Banská Bystrica, Kremnica, Špania Dolina]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-3-de-oficialne-prvy-banska-bystrica-kremnica-spania-dolina-f8b600d9a2d8?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/f8b600d9a2d8</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Fri, 29 Aug 2014 16:03:08 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-29T16:03:08.117Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p><strong>Banská Bystrica</strong></p><p>Dnes oficiálne začíname hlavnú časť našej cesty po Slovensku a začíname hneď silne národovecky, v Banskej Bystrici, v múzeu SNP. Pôsobivá budova, ktorú niektorí prirovnávajú k hube, mne pripomínala skôr lipový list. Lebo to by bolo pekné tématické (lebo lipový list máme v štátnej pečati) a aby to bolo srdiečko, to je priveľmi prvoplánové. Takže toľko úvaha k budove múzea. Teraz trocha k obsahu.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*kwPCXOMJqyWfO3Fws2E8cQ.jpeg" /></figure><p>Pri vstupe „na nádvorie“ budovy ma zaujali a trocha aj potešili dve tabule- pamätníky obetiam holocaustu na Slovensku. Čo ma potešilo bol fakt, že okrem pamätníka pre židovské obete, aspoň múzeum SNP pamätá aj na rómsky holocaust, ktorého obetiam patrí druhá tabuľa.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*804UBVSrDWhUQwRNDTD0FQ.jpeg" /></figure><p>Múzeum pôsobilo niečo po deviatej trocha zaspatým dojmom, skoro nikto okolo nás, upratovačky ešte prítomné v priestoroch a ponurý interiér veľké nadšenie nevyvolávali. Po zhliadnutí „dočasnej výstavy“ sponzorovanej firmou Mercedes, pozostávajúcej z dvoch bannerov a jedného starého mercedesu, ktorý údajne používali partizáni (po tom, ako ich ukradli vojakom Slovenského štátu) sme sa presunuli do permanentnej expozície. Pravdupovediac, že toto bola „dočasná expozícia“ sme si domysleli, lebo na konci prehliadky sa nás v dotazníkoch pýtali ako sa nám páčila a nič iné sme (okrem stálej expozície) nevideli, tak asi mali na mysli toto…</p><p>Čo sa však týka obsahu múzea, ostali sme trochu sklamaní. Naposledy som tu bola asi v 8. ročníku na základnej a pamätala som si to ako moderné múzeum so zaujímavým obsahom. Z toho možno dovodiť dve varianty vysvetlenia (je možné ich aj kombinovať): a) ach tie deti, tie si pamätajú veci úplne inak, b) Múzeum SNP sa od roku 2006 veľmi nemodernizovalo.</p><p>Obsah múzea je tvorený hlavne uniformami a zbraňami. Slovenskými, nemeckými, ruskými, maďarskými, španielskymi… Aké boli. Občas nejaký dobový plagát alebo poľná výbava vojaka. Ak si vravíte, že v historickom múzeu by mali byť aj nejaké informácie o tom čo bolo SNP a ako k nemu došlo a podobne, tak áno, samozrejme aj také tu je. Po miestnostiach sú rozmiestnené bannery so stručnými informáciami k dôležitým udalostiam. Problém je len ten, že nie je jasné v akom poradí a akým systémom ich čítať, lebo nie sú ani očíslované a rozmiestnené sú trocha nesystematicky. Takže sa môže stať, že sa začítate do toho ako prišli sovietske jednotky, aby ste na ďalšom bannery zistili kedy vlastne SNP začalo.</p><p>Tieto strohé, skôr faktické informácie si zvedaví návštevníci môžu doplniť pri niekoľkých stanovištiach s počítačom, na ktorom je nahraná, hm, čo ja viem čo to bolo… Power pointová prezentácia z ppt 1999? No ale ide o obsah, takže nevadí ani to, že text nie je absolútne zeditovaný, občas sú tam hrozné medzery, inokedy je zas celý slide plný textu tak, že ani neviete kde začať čítať. Informácie sú rozdelené do 13 tematických celkov a tie do podkapitol. Ale je to hrozne nesystematické lebo k niečomu dostanete tri vety a k inému 3 slide-i. My sme v múzeu strávili 2 hodiny, čo je na dve miestnosti vcelku dosť, na uniformy som dosť kašlala a čítala som ostošesť a aj tak som neprečítala ani polovicu. V prezentácii sa hrozne zle orientuje, lebo po texte často nasledujú fotky (trocha nudné), ktoré sa snažíte prejsť čo najskôr, lebo za nimi niekedy je, niekedy nie je ďalší text. Tak som ako ďateľ ťukala smerom ďalej, potom zas smerom späť lebo samozrejme obraz je oneskorený oproti klikom, čiže dostať sa kam chcete je makačka.</p><p>Čo bolo ale najväčším sklamaním, bol spôsob akým sa múzeum k téme SNP stavia. Napriek tomu, že sa jedná o múzeum venované práve tejto téme, oveľa väčší dôraz je daný na druhú svetovú vojnu. Vznik Slovenského štátu, holocaust Židov, Rómov a iné jeho totalitné prejavy či SNP dostali priestor len pre objasnenie základných faktov. Osobne som sa veľmi málo nového dozvedela (snáď len, že pancierové vlaky sa celým menom nazývajú „improvizované pancierové vlaky“), a to mám v týchto témach skôr len stredoškolský prehľad. Vôbec neboli zjavné kontroverzie SNP, ako ho interpretoval bývalý režim, čo boli nepravdy, ako k nemu vlastne došlo v spoločnosti. PC prezentácia mala aj kapitolu Židia na Slovensku, tá však obsahovala len jeden polovičný slide, ktorý konštatoval počty zavraždených Židov v Európe a koľko ich bolo vyvezených od nás. Dúfam, že to bola len chyba, a ten slide sa len niekde stratil lebo ak nie je to obrovská hanba. Slovenský štát a Tiso sú zobrazovaní veľmi neutrálne: vznikli, bolo, stal sa prezidentom, bodka. Žiadna kontroverzia.</p><p>Je veľká škoda, že inštitúcia, ktorá má tvoriť pamäť národa je takáto neodvážna. Pred príchodom sem som si myslela, že sem raz vezmem deti aby pochopili o čom tá zásadnejšia časť našich dejín bola, aby videli čo zlé sa stalo ale že aj voči tak silnému útlaku sa ľudia postavili a uspeli. Neverím však, že toto múzeum bez nejakého zmysluplného výkladu (ktorý neviem či poskytujú) dokáže človeku, ktorý nemá informácie a názor odinokadiaľ poskytnúť takýto zážitok. Možno však budete mať iný názor, alebo stihnete prečítať iné kapitoly ako ja, a budete spokojní, preto isto odporúčam aby ste do múzea SNP skočili, keď už budete mať cestu Banskou Bystricou.</p><p>V Bystrici sme však aj po opustení múzea ešte chvíľu ostali. Na obed sme sa vybrali do vegetariánskej reštaurácie Alfa Bio (áno, robia aj pomazánky). Jedlo bolo dobré, snažia sa aj vegetariánske jedlá robiť zaujímavo a nápadito, nevýhodou bol trošku jedálňový pocit a zlá vzduchotechnika, lebo sme smrdeli od jedla. Ale celkovo hodnotíme aj s Jankom pozitívne a radi sa tam opäť vrátime.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*pmFhhg_jNSWnjb8ou89cjQ.jpeg" /></figure><p>Odtiaľ sme pokračovali do centra, ktoré pôsobí príjemným meštianskym dojmom. Pekný kostol, pekné domy, pekné námestie. Čo viac treba? Ešte pekný výhľad by bol super. Z vrchu námestia ktoré jemne klesá dole, po stranách meštianske domy, na pozadí chlpaté zelené hory a uprostred výhľadu bác- vysoká mrakodrapovitá budova. Víťaz súťaže „Najväčšie zlyhanie mestského architekta na Slovensku roku XXXX“. Slovensko je krásne, ale na tejto ceste sa skoro v každom meste pýtam na čo táto funkcia vôbec je, keď zjavne svoju funkciu neplní ani len tam kde to už oči kole.</p><p>Ale dosť hejtu, šli sme na dobrú kávu. Kdesi uprostred námestia je kaviareň Leroy cafe, ktorá nás zaujala lebo písali, že zamestnávajú profesionálnych baristov. Výfič, naposledy som o profesionálnom baristovi počula keď mi Janko rozprával ako si v Berlíne kaviarne týchto ľudí preťahujú. Tí čo ich naháňajú nebudú headhunters ale handhunters. Haha, aká som vtipná. Nič to, ale káva bola ozaj dobrá a navyše priniesli „malé presso“ aj keď som si popýtala espresso a robili aj aeropress. Takže dobré.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*vzjMbQ3r77Zg7bEgCOvklA.jpeg" /></figure><p>No a v Bystrici sme ešte do jedného podniku zašli (lebo ich tu bolo veľa, tak sme sa snažili čo najviac) a to do Bistra Smartfood. To bola veľká škoda, že už sme boli najedení a tak sme si dali len dezert, lebo mali ozaj zaujímavé a bistroidné jedlá. Prostredie krásne, vidíte na kuchárov, okolo je čerstvá zelenina, pult je z neopracovaných kmeňov stromov, také hip ☺ A aj dezert bol veľmi chutný.</p><p>Banská Bystrica sa nám teda celkom páčila a ani sme nestretli žiadnych neonacistov, takže sme mohli odísť s dobrým pocitom. Hoci by sme ešte radi ostali, museli sme predčasne odísť, lebo nás čakala ešte Kremnica a Špania Dolina, ale určite sa ešte radi vrátime a dobre sa tu najeme a napijeme.</p><p><strong>Kremnica, Špania Dolina</strong></p><p>Kremnica je moje nové obľúbené mesto. Malebné námestie, romantické ošúchané uličky s domčekmi s kvetmi v oknách a skoro žiadni ľudia. Mesto je známe svojou mincovňou, tá má však prehliadky v trochu nepraktických časoch (asi len 3 vstupy denne, skôr doobeda, pozrite si to na webe). To spôsobilo, že sme si mohli pozrieť len stálu výstavu mincí, do dielní sme sa bohužiaľ nedostali.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*B_uJS0Ay2omlse0j8GMHbA.jpeg" /></figure><p>Mesto má však mestský hrad- to je taká zaujímavosť, znamená to, že ho nedal postaviť žiaden panovník, Kremnica vlastne žiadneho vlastného pána poriadne nemala, ale dalo ho postaviť mesto samotné ako ochranu pred nepriateľmi. Hrad je maličký, s kompaktným nádvorím a je sprístupnený len od roku 1996. Po vstupe na nádvorie sme mali chvíľu čas si ho obísť a vyškrabať sa do strážnej veže- odkiaľ je nádherný výhľad na mesto a aj okolité Kremnické vrchy. Následne sme absolvovali krátky komentár sprievodcu v kostole kde sme dostali najpodstatnejšie informácie. Celkovo teda v Kremnici nestratíte viac ako hodinku času, ak máte chuť sa prechádzať alebo stihnete mincovňu tak asi aj dve, ale je to veľmi príjemná zastávka, také pohladenie pre dušu a určite odporúčam.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*FFBtUkm8hOS_srq25gdkCQ.jpeg" /></figure><p>Z Kremnice sme sa vybrali už smerom na základňu ale v pláne sme mali ešte zastávku v 2. Najkrajšej obci na Slovensku za rok 2013, v obci Špania Dolina.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*afgF3mePfq3rOYRlNwlGOA.jpeg" /></figure><p>Vopred varujem, že navigácia má tendenciu myslieť si, že centrum obce je v starej píle kdesi v lese nad ňou (nič tam nie je, overili sme to). Ale keď už miniete tabulu so vstupom do obce, treba ísť radšej intuitívne.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*AbtvJfDExgZ9z053KwpO3w.jpeg" /><figcaption>Podľa navigácie je toto centrum obce (kostol oproti je na fotke nižšie)</figcaption></figure><p>Po menších peripetiách sme nakoniec dorazili na parkovisko, ktoré dominuje centru obce. Odtiaľ sa možno rozhliadnuť po domčekoch umiestnených na kopcoch. Najvýraznejší je kostolík postavený v románskom slohu, dokonale pasujúci do miestneho koloritu. Cestou k nemu treba prejsť okolo rázovitej krčmy odkiaľ sme videli vychádzať chlapov, ktorí verne kopírovali moje predstavy o “chlapoch z píly v Tisovci” z príbehov našich kamarátov. Špaňou Dolinou sa oplatí len tak ponevierať, návesti naznačujú, že po okolí sú aj turistické trasy, na tie sme však nemali obuv (ani fyzickú prípravu), a tak sme si vystačili s prechádzkou pomedzi upravené záhradky starých (hoci vynovených) domčekov.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*oRtUn7NnRKNuvykVro2dcw.jpeg" /></figure><p>Takto s dobrým pocitom, plný zážitkov vyvolávajúcich očakávania od nadchádzajúcich dní sme sa pobrali späť na základňu oddychovať lebo nás čakal ešte veľký kus malej veľkej krajiny zvanej Slovensko.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=f8b600d9a2d8" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 10.) Smerom na západ]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-10-smerom-na-zapad-e6c19155c41f?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/e6c19155c41f</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 28 Aug 2014 10:07:05 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-28T10:07:05.289Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>22. augusta sme sa rozhodli vydať sa na západ. Cesta mala pôvodne smerovať rovno do Trenčianskych Teplíc so zastávkou na obed v Trenčíne, ale celý čas ma čosi hlodalo a zdalo sa mi, že sme museli mať v pláne ešte niečo iné. Janko spokojne mlčal a nespokojnosť nechal na mňa, predsa len je to moja špecialitka a on už vie, že mi nemá liezť do kapusty. Po asi pol hodine jazdy som si konečne spomenula- chceli ísť do Čičman predsa! Nasledovala asi pätnástminútovka naťahovania sa o tom či to máme po ceste alebo nemáme po ceste, ktorá bola predlžovaná vypadávajúcim internetom (ktorý mal však aj medzi kopcami Nízkych Tatier lepšie 3G pokrytie ako v Prahe) no ale našťastie skončila mojim víťazstvom a smeli sme ísť do Čičman, i keď to bola vyše hodina jazdy navyše.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*j8IimIiQ77cbVV6KWbQVLA.jpeg" /></figure><p>Karma však funguje, a tak nás hneď po zmene trasy do Čičman privítala pôvabná cesta druhej triedy, na ktorej konci sa už aj mne ako vodičovi chcelo zvracať. Ale nie, tak hrozné to nebolo, nádherná príroda naokolo a jeden kinedryl (nie vodičovi!) všetko vynahradí. Každopádne, dôvod, pre ktorý sa ozaj oplatí absolvovať túto peripetiu je až na konci cesty- dedinka Čičmany.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*u5-gwoXTn6vYDoRcg3UR3A.jpeg" /></figure><p>Dedinka v údolí, srdce ma zabolí keď na teba spomínam… No takéto šlágre ma počas našej cesty napádajú vcelku často, neviem čím to je, ale je to vedľajšie. Dedinka je to ale skutočne v krásnom údolí, trocha odrezaná od sveta, vlastne široko- okolo nič len nádherné lesy, kopce. A samozrejme maľované domčeky. Ja som očakávala, že to bude kúsok podvod, že maľované budú tak dva- tri, a že z nich bude múzeum a <a href="https://medium.com/p/e6c19155c41f/edit">schluss</a><a href="https://medium.com/p/e6c19155c41f/edit#_msocom_1">[1]</a> . V skutočnosti sú však maľované domčeky na každom kroku a je ich plná dedina. Motívy sa menia, niektoré majú ten olympijský vzor, iné skôr vtáky, niektoré sú maľované husto iné striedmejšie. Na atmosfére pridáva fakt, že dedina je obývaná a jej obyvateľov stretnete pri každodenných činnostiach. Turistami sa to v čase nášho príchodu tiež <a href="https://medium.com/p/e6c19155c41f/edit">nehmýrilo</a><a href="https://medium.com/p/e6c19155c41f/edit#_msocom_2">[2]</a> (i keď nejakí boli), čiže autenticita je zachovaná. Obrovské prekvapenie nás čakalo keď sme prišli do pomyselnéhp centra dediny, kde za mnou dobehol vysmiaty Janko so slovami, že tu majú výborny kávovar a isto aj dobrú kávu. Musela som ho odfotiť, mám tak málo fotiek jeho autentického šťastia…</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*SvsRUsRhG4TiVKrJdtnuSA.jpeg" /></figure><p>Takže kaviareň/ reštaurácia bola riadne cool. Čičmanský motív bol všadeprítomný, takže slnečník nešpatil žiaden hnusný bažant. Káva bola dobrá, i keď žiaden zázrak ale tak radosť zo stroja nemohla pokaziť. Kuchyňu sme neochutnali, lebo sme mali v pláne obed inde, ale vy tak určite urobte, vyzeralo to tam veľmi dobre a dajte vedieť. Pred obchodom sme ešte nakúpili čičmanské tričká a ja som si kúpila aj olympijskú čelenku- asi najlacnejší artikel z celej tej kolekcie. A mám z nej hroznú radosť.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*3L5lO3_8ObhG844ZCKpenw.jpeg" /></figure><p>Odtiaľ sme zamierili na obed do Trenčína do reštaurácie (a hotela a wellness a baru) Elizabeth. Krásne miesto, ktoré na vás môže pôsobiť až okázalo a hlavne tak, že by ste tam v rifliach snáď ani nemali vstupovať. Ale môžete- lebo my už sme boli aj s našimi ruksakmi. Čas obeda sme zmeškali (lebo Čičmany ❤ ) ale obslúžili nás v bare, a to z klasického menu. Reštaurácia ponúka jednak (asi) sezónne menu a potom kúsok širší výber z klasického jedálneho lístka. Stále sa však zmestí na dvojstránku čiže žiaden výber zo 47 jedál nehrozí. S Jankom sme zvolili sezónne studené polievky- on mal gazpacco, ktoré bolo výborné, skutočne vyvážené a osviežujúce a ja som si dala malinovú polievku. Musela som si už dať lebo som ju ešte nechutnala a je teraz tá sezóna. Neviem teda posúdiť či bolo prevedenie dobré alebo zlé, ale i keď mi chutila tak asi ju nabudúce nezvolím lebo to bolo na môj vkus na polievku ozaj prisladké. Ak by to však mal byť dezert, tak mňam. Ako hlavné jedlá sme si dali šaláty, ktoré boli vydarené, dosť veľké aby zasýtili, moderné a servírované so štyroma druhmi pečiva (vrátane tmavého). Takže veľká spokojnosť a ako čerešničku na torte si po výdatnom obede môžte vyjsť o polposchodie vyššie, kde uvidíte za sklom jednu z najdôležitejších trenčianskych pamiatok- rímsky nápis na skale.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*fwGaUMnf-LVpNQIem37W8A.jpeg" /></figure><p>Po obede sme sa vybrali na menšiu prechádzku centrom Trenčína a treba povedať, že je to krásne mesto. Keďže má hrad, tak sme opäť ocenili romantiku uličiek pod ním, a to napriek tomu, že sme k nemu ani nedošli. Miesto toho, sme zvolili smer dole, k hlavnej ulici či námestiu. Cestou sme si hneď aj odpovedali na otázku z predošlého dňa, a síce či si na Slovensku niekde pražia vlastnú kávu. Odpoveď je áno, napríklad v Trenčíne v Coffee Sheep v ulici Marka Aurelia. Odtiaľ sme prešli upraveným námestǐčkom s príjemne zaspatou atmosférou a ešte sme tesne stihli otvorenú synagógu na jeho konci. V tej momentálne vystavujú amatérski umelci. Synagóga by si zaslúžila opravu ale aj bez nej je vidieť, že v časoch najväčšej slávy musela pôsobiť veľkolepo. Dnes to naznačuje zdobená kupola, vitrážové okná a ich rozmiestnenie, ktoré pravdepodobne pri vhodnom slnku nádherne osvetľujú celý interiér. Spokojní, že po neúspešnom pokuse v Žiline sa nám podarilo dostať aspoň do jednej synagógy sme pokračovali do Turčianskych Teplíc.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*15Gaf3hbrQSt2Y2yLroDjg.jpeg" /></figure><p>Turčianske Teplice sú typické kúpeľné mesto, ktorého gro tvorí komplex hotelov, penziónov a kúpeľných budov. Skoro všetky stavby sú architektonicky veľmi zaujímavé a často i hodnotné, i keď zväčša dosť zašlé, takže sa treba poriadne pozerať. V kaviarni Pax Janko vyhrabal krásnu knihu o miestnych budovách, ktorá ponúkala pohľad na kúpele v rôznych časových obdobiach. Medzi najväčšie zaujímavostí určite patrí hamam- turecke kúpele (momentálne v rekonštrukcii), ktoré sú v strednej Európe ozajstnou raritou a určite ich neminiete, pretože sú postavené v tradičnom tureckom štýle. Ďalej je tu jedna z najvýznamnejších funkcionalistických stavieb v strednej Európe a zároveň jedna z prvých budov zaradených do zoznamu národných kultúrnych pamiatok- hotel Machnáč. Bohužiaľ to, že sa jedná o takto významnú budovu môžete vyčítať iba z papiera v euroobale, prilepeného na jednom z mála nevybitých okien už hrdzavejúcej stavby s nápismi For Sale.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*TOPe0evbl0nCAG1RVjECVQ.jpeg" /></figure><p>Inou, taktiež funkcionalistickou stavbou, ktorú môžete v Trenčianskych Tepliciach vidieť (viac či menej oficiálne) je kúpalisko Zelená žaba, ktoré je momentálne v prestavbe. Z toho, čo sme videli to však vyzeralo tak, že jediné hotové sú cesta a kanály a s budovou sa napriek tomu, že rekonštrukcia mala prebiehať už od roku 2013, veľmi nepohlo. Rada by som však verila tomu, že v priebehu najbližších rokov bude už kúpalisko opäť funkčné a v takom prípade sa tam rada pôjdem okúpať a budem sa cítiť ako v niektorom z dielov Hercula Poirota.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*tHazEjmTr4NV70nKKyHkrg.jpeg" /></figure><p>V Trenčianskych Tepliciach som sa tiež veľmi tešila do reštaurácie Kursalón. Zjavne sme prišli v správny večer, pretože prebiehala promo akcia Bentianny (ktorá týmto získala nového fanúšika) a večer sa niesol v štýle swingu. My sme o tom samozrejme nevedeli a tak sme boli zas kúsok underdressed. Navyše nás donútili urobiť si selfie (súčasť nejakej súťaže), ktorú nám však urobila hosteska, tak neviem či nás tým nediskvalifikovala z kategórie selfie… No ale keďže sme nikoho iného fotiť sa nevideli, tak to snáď aj vyhráme ☺</p><p>Jedlo bolo ok, predjedlo (mousse z lososa a marinované krevety) boli veľmi chutné. Moje hlavné jedlo bolo však trocha nezaujímavé a nudné. Janko mal však cestoviny s hovädzím mäskom, pestom, paradajkami a podľa jeho slov to bolo výborné. Aj ďalší kamarát, ktorý mal steak si pochvaľoval. Tak som možno aj ja mala konečne len smolu na výber.</p><p>Ráno sme ešte stihli absolvovať jarmok s ľudovými remeslami (mám nový valček na cesto, jej, konečne budú koláče bez triesok) a následne sme sa vydali opäť do Trenčína, do bistra Levante, ktoré nám večer pred tým odporučili kamaráti. Bistro nájdete na konci námestia na Farskej ulici, v romantickom nádvorí. Interiér je tvorený len jednou menšou miestnosťou, ale to len zdôrazňuje komornú atmosféru bistra. Varí šéfkuchár, a to zo vždy čerstvých surovín. Na výber je z jedného typu predjedla, polievky, asi troch alternatív hlavného jedla a dezertu. Janko mal aj predjedlo- mušle sv. Jakuba s omáčkou z grilovaných paradajok a vcelku si pochvaľoval. Ako hlavné jedlo sme si obaja dali roastbeef s mixom baby zemiakov, cvikly, húb a byvoľou mozzarelou. Veľmi chutne a kvalitne prevedené. No a záver s čokoládovým fondánom pre Janíčka.</p><p>Odtiaľ sme sa vybrali späť na Donovaly cez Trnavu, kde sme sa zastavili u kamarátov. Ešte pred tým sme si však urobili zastávku na mohyle M.R.Štefánika v Brezovej pod Bradlom. Je škoda, že sme mali tak málo času, lebo blízko sú aj jeho rodné Košariská s múzeom venovaným tomuto snáď najvýznamnejšiemu Slovákovi. Je veľká škoda, že sa o ňom tak málo vie, tak som rada, že aspoň pomník má poriadny.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*cXb5S13PMKUC8Ekh_6TOlQ.jpeg" /></figure><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=e6c19155c41f" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 9.) Len Žilina, jedlo, splav]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-9-len-zilina-jedlo-splav-296286267606?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/296286267606</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Fri, 22 Aug 2014 08:30:21 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-22T08:30:21.514Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Poznáte tie dni, keď sa ráno zobudíte a vonku je tak sivo až je čierno, leje a a cez okno vidieť, že je zima. No, tak tak bolo dnes ráno. V také dni je dobre mať vopred naplánovaný program, ktorý nemožno presunúť, ideálne už v tom čase nestíhať s programom, aby sa skutočne nedalo povedať, že to urobíte/ tam pôjdete inokedy. Lebo keby sme nemali našu cestu tak poctivo naplánovanú, tak v meravej polohe tupo pozerám von oknom ešte aj teraz.</p><p>Tak, plán bol: Žilina — splav po Váhu – Martin. Aby sa nepovedalo, že nie sme v také dni lenivci, Martin sme vynechali, lebo aj tak sme si tam chceli iba urobiť hejterskú fotku s najdôležitejšou inštitúciou slovenskej slovenskosti, s tou našou Maticou. Takže Martin off.</p><p>Logicky sme si povedali, že pôjdeme najprv na splav, ale že čo ak prší aj tam? Tak sme zavolali, lebo z predchádzajúcej skúsenosti s inou atrakciou, za ktorou sme tiež cestovali hodinu a pol vieme, že niektoré zábavky majú v daždi problém fungovať. Sranda spočíva len v tom, že v tom prvom prípade, nám cez telefón povedali, že dážď problém nie je, aby sme po príchode dostali pokyn nech počkáme kým prestane pršať a následne kým vyschnú plošiny atrakcie. No super. Tento prípad nebol zas až o toľko odlišný, lebo nám povedali, že aj v daždi plte premávajú a až keď sme dorazili, bola veta dokončená, že teda, áno, premávajú ale len ak je dosť záujemcov a „viete, keď je také počasie…“. No tak parádes, povedali sme, že teda zájdeme najprv do Žiliny a že skúsime ešte raz cestou späť.</p><p>Žilina. Píšem s veľkým ospravedlnením Lenke, o ktorej viem, že ju tieto slová zabolia, ale pravda víťazí a ja iné nemôžem napísať. Žilina nič moc teda. Snáď je to len zle zvoleným poradím, že keď človek vidí najprv tie UNESCO námestíčka a vychválené uličky, tak mu bežné mesto ako toto nepríde až také estetické. Ale isto viem povedať, že v Žiline som videla najviac vizuálneho smogu z celej doterajšej cesty (a snáď aj mojej celoslovenskej skúsenosti, čo zas ale nie je množina o toľko väčšia). Tak veľa bannerov, reklám, nápisov a každý inej farby, veľkosti, štýlu to môže vypovedať o skutočne kreatívnom duchu Žilinčanov. Estetika však začne v momente keď vyjdete na objazd zo Žiliny a uvidíte tie krásne hory a kopce navôkol. To sa asi tak kompenzuje.</p><p>Aby ale bolo jasné prečo toľko hejtujem, že to je jednoducho len moja vlastná frustrácia, v Žiline som dostala pokutu. Za zákaz vjazdu do vcelku vjazduvhodnej ulice, značku som nevidela, lebo popravde je to dosť challenge. Ale tak iné autá tam nejazdili, tak bude chyba vo mne. Každopádne, pridalo to do zbierky mojich nešťastných pokút, a ak by som raz mala byť vysvätená, určite budem patrónkou obetí potreby plošne trestať dopravné priestupky. Berúc do úvahy bezpečnosť mojej priemernej jazdy, verejné ohrozenie spôsobené mojimi doterajšími dopravnými priestupkami a výšku zaplatených pokút, som už skoro martýr.</p><p>Dosť ale o mne, čo je v Žiline dobré, je reštaurácia TOP Restaurant. Našli sme ju tento rok na 10. mieste v TREND rebríčku 100 najlepších slovenských reštaurácií a podobne ako do tých predchádzajúcich, je treba sa tam objednať. Výhodné je ale obedové menu v počte 3 chodov len za 8 eur. Podobne ako napr. Víno &amp; Tapas, je to reštaurácia kde sa varí len ak je šéfkuchár in da house. Bol to opäť veľmi príjemný gastronomický zážitok, i keď musím teda nakoniec pozdieľať, že hoci reštaurácia ovláda správnu gastronómiu, mohla by sa trocha vzdelať v káve. Pri požiadavke na „normálne espresso“ sme samozrejme dostali lungo, aj to veľmi priemernej značky. Podobne v Liptovskom dvore sa čašník aj šéfkuchár tešili, že sme si dali, podľa ich slov, „pikolko“. Viem, že to nie sú kaviarne ale keď tu kávu po jedle ponúkajú, mali by sa aspoň snažiť držať krok s vlastnou latkou. Veď tento web je už tak notoricky známy, že si ho niektoré hipsterské kaviarne vkladajú do menu: <a href="http://www.piccoloneexistuje.cz/">http://www.piccoloneexistuje.cz/</a> . Ale polievka z domáceho cíceru, koreňovej zeleniny (správne chápem, že to je teraz kulinársky hip?) a domácej petržlenovej vňate bola nápaditá a mňam!</p><p>No a s plným bruškom sme sa už vybrali na splav, kde stále nebolo veľa ľudí, ale boli takí milí, že zobrali nás a ešte jednu dvojicu na plťku i tak. Boli sme teda celkom radi, že sme sa nerozhodli ju absolvovať v daždi, lebo aj keď už poobede slniečko vykuklo, na Váhu vcelku fúkalo a od vody ťahalo ako vo varovaniach mojej mamy. Samotný splav trvá tak asi 50 minút a človek sa sprvu obáva, že sa bude nudiť. Ale páni pltníci nesplavujú prvým rokom, a tak majú pripravené průpovídky, vtípky, zaujímavosti. Vraj sa dá cestou vidieť aj medveď, dá sa byť stiahnutý až na breh a musieť sa kúsok prebrodiť kým plť odtiahnu, dá sa zmoknúť a dá sa zmoknúť veľmi. My sme neabsolvovali našťastie nič (hoci, ten medveď ma mrzí), ale zato sme videli krásnu prírodu v okolí Strečna, dva hrady, dve čajky a volavku. A tiež kompu. To je také väčšie mólo na ktoré môže nastúpiť až 7 áut naraz a ono ich prevezie na opačný breh, pričom využíva len silu prúdu. Riadny výfič. Ak si dobre pamätám, v Kráľ drozdia brada (alebo inej rozprávke?) tam bola tiež taká kompa ale tuším vozila skôr ľudí (nepamätám, už dlho neboli Vianoce). Tak a tým sme dnešný úžasne produktívny deň zakončili a mohli sme sa vrátiť spať do hôr a zimy.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*UZkMffl9L3XQFuDB45OAKw.jpeg" /></figure><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*nfoTTvniteTo7eS03ciKIA.jpeg" /></figure><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=296286267606" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 1.) Bratislava, alebo veľký začiatok slovenskej tour]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-1-bratislava-alebo-ve-ky-za-iatok-slovenskej-tour-f464b950d6fc?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/f464b950d6fc</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 21 Aug 2014 20:06:30 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-21T20:29:00.570Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>V duchu šľapají zvedavých turistov, zahraničných vládnych delegácií a Napoleonských vojsk, rozhodli sme sa poznávanie našej vlasti započať v jej hlavnom meste, Bratislave. Znechutení predchádzajúcimi skúsenosťami so sivosťou, špinavosťou, neochotou a vzduchom sa šíriacim opovrhnutím, dlho sme pre Bratislavu nevedeli nájsť sympatiu. Toto leto sme sa jej však rozhodli dať druhú (či koľkú) šancu a musím teraz, takto uvažujúc v IC Lyoness, zhodnotiť, že sme dobre urobili. Chcelo to len zopár trikov.</p><p><strong>Trik prvý: starostlivo si vyhľadať reštauračné a kaviarenské zariadenia</strong></p><p>Bratislava ponúka až prekvapivo veľa kvalitných a aj zaujímavých podnikov (áno, aj obe adjektíva naraz sa môžu vyskytnú v jednom podniku). Kompaktnosť mesta nám umožnila počas dňa sa medzi nimi plynule presúvať aj bez dopravných prostriedkov, ktoré sme identifikovali ako jeden zo zásadných náladykazičov. Tí, ktorí opovrhujú kaviarenskými povaľačmi, bratislavskými kaviarenskými intelektuálmi či hipsterčinou, nech radšej ani tento blog nečítajú, lebo presne toto budeme chváliť. S výberom nám pomohol najmä Foursquare (podľa Jankových slov, skúmali sme všetko nad 8,5), fejsbúky a samozrejme odporúčania kamarátov (ale zvyčajne odporúčali to čo malo na FS nad 8,5, čiže ak nemáte v Bratislave známych, nevadí). Dobré je ešte využiť M_P_BA dá sa vygúgliť (alebo rovno mpba.sk). My sme skúsili a odporúčame: Soho (ázijské bistro), Domček v Medickej záhrade (kaviareň), Gorilla Urban Space aj House (kaviarne, kníhkupectvá a podávajú aj menšie jedlá- vege), Kubista (reštaurácia, kaviareň), Savage Garden (reštaurácia), Hui Vege (bistro, nenechajte sa odradiť vzhľadom), Obývačky (kaviareň), La Casa Inca (Peruánska reštaurácia), Koun (zmrzlina). V minulosti sa nám ešte osvedčil Regal burger či Richtár Jakub (pivná pivnička so zaujímavým výberom pív).</p><p><strong>Trik druhý: S pamiatkami striedmo</strong></p><p>Sprievodcovia Bratislavou odporúčajú obísť všetky možné domy, námestia či kostoly a ak je niekto fanúšikom klasických pamiatkových záležitostí, tak nech túto moju radu ignoruje, no pre mňa (inak v celku pamiatkového fanúšika), bolo oveľa príjemnejšie sa len tak pár razy prejsť po starých uličkách historického centra, ideálne hľadajúc niektorý z podnikov alebo sa presúvajúc za niekým či niečím (opäť argument za pešie presuny po Bratislave). Človek uvidí čo treba, ale bez toho aby vyhľadával konkrétny kostol, ktorý nakoniec nie je až tak výnimočný a scestovanejšiemu pamiatkarovi privodí skôr sklamanie než spokojnosť zo splneného questu. Z múzeí sme stihli len Židovské (menšie ale vcelku pekne vysvetľuje základné prvky židovského náboženstva a samozrejme históriu) no a vybehli sme aj na Slavín. Odporúčam opäť pešiu verziu, z Hodžovho námestia (cestou sa možno zastaviť na polievočku v Soupe na Kozej, čo sa nám bohužiaľ nepodarilo) pomedzi vilky a ambasády je to len pár minút, hoci vcelku do kopca. Výhľad krásny, pomník monumentálny. Z kultúry sme zašli do Slovenskej národnej galérie, ktorá kvôli stále prebiehajúcej rekonštrukcii ponúka len časť svojej stálej zbierky, no dopĺňa ju dočasnými výstavami a je počas roku 2014 zadarmo, takže stojí za to aspoň nazrieť. SNG bola pekná ale nie tak ako galéria Nedbalka. Krásny projekt v ešte krajšej budove umožňuje spoznať diela popredných slovenských autorov a vývoj slovenského výtvarného (a sčasti aj sochárskeho) umenia. Jeden z must see v Bratislave.</p><p><strong>Trik tretí: mesto ako podmaz</strong></p><p>Jeden z dôvodov prečo sme si Bratislavu užili bol ten, že sme pobyt v nej nehrotili. Asi sme mohli stihnúť ochutnať viac podnikov a vidieť aj Devín či Danubianu, ale miesto toho sme si len tak sadli do Gorily, kúpili a prečítali knižku a trocha poleňošili. V Bratislave máme kopec priateľov tak sme sa snažili stretnúť so všetkými, s ktorými to bolo možné, v kaviarňach či reštauráciách nám tak chutilo ešte viac. Mesto nie je tak veľké, čiže pohyb po centre sa rýchlo stane automatickým a je tak skutočne len podmazom k príjemným zážitkom.</p><p>Vďaka vyššie popísanému sa nám podarilo stráviť príjemných päť dní v meste, o ktorom by som ešte prednedávnom povedala, že nie je schopné ničoho iného než vysávania pozitívnej energie a ľudskosti z človeka. Samozrejme, treba sa držať bezpečných cestičiek a podnikov, čo teda nie je vôbec lacné, no dá sa nájsť aj slušný pomer medzi cenou a výkonom. Celkovo som názor na Bratislavu poopravila, už to beriem tak ako pri väčšine iných miest- má svoje muchy, ale život v nej si viem predstaviť.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=f464b950d6fc" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 8.) Trocha gýču nikomu neuškodí]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-8-trocha-gy-u-nikomu-neuskodi-e38b5a51208c?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/e38b5a51208c</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 21 Aug 2014 20:06:19 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-21T20:06:19.612Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Pôvodne bol plán dňa Bojnice + banský skanzen Cígeľ v Sebedraží, ale keďže máme taký free prístup, povedali sme si, že napriek pokynu na webe sa objednávať aspoň deň vopred nemusíme, že bude stačiť ráno. Tak, no… Nestačilo. Ako debili sme vyrazili pred 8 aby sme stihli v poriadku dôjsť na prvú prehliadku o 10, ale už na serpentínach z Donovalov nám pán cez telefón oznámil, že sú samozrejme vybookovaní (max 50 osôb) a že teda máme smolku. Tak sme odstavili na prvom parkovisku pre kamióny, vytiahli v rýchlosti kúpené raňajky pozostávajúce zo 4 rožkov a syrov Liptov (lebo šak kupujeme slovenské) a tlačili sme do hlavy. Aby nám nebolo ľúto, redefinovali sme to do kategórie “zážitok z cesty po Slovensku”.</p><p>Potom už teda prišlo na tie Bojnice. Teda ešte pred tým cesta cez Handlovú, o ktorej vieme len to, že sa tam robili topánky, pochádza odtiaľ naša dejepisárka a najnovšie aj to, že sú tam divné veže (viď snapshoty z auta- aka- azijská turistika). A potom Prievidza. Len odkážem na song: <a href="https://www.youtube.com/watch?v=kWRGC-AkBqo">https://www.youtube.com/watch?v=kWRGC-AkBqo</a> .</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*xH2oF5l75oqEK8fVLAvh0g.jpeg" /><figcaption>Divná veža neznámeho významu</figcaption></figure><p>Takže Bojnice- zámok a zoo (lebo Zuzka ľúbi zvieratká a ak je v meste zoo, Zuzka musí navštíviť zoo). Také trocha otrepané a jeden by povedal, že aj gýčové ale jeden nevie čo hovorí, lebo zámok je fasa. To, prečo je najviac fasa je fakt, že sa tam natáčal kúsok z Fantagíro, pre mladšich- taliansko-český koprodukčná rozprávka so silnou ženskou postavou, kde Fantagíro v podstate vkuse zachraňuje svojho chlapa a popri tom šíri po kráľovstve ekokultúru. Toto budú pozerať moje dcéry.</p><p>Ale späť k zámku, ak ste prešli už nejaké tie slovenské hrady, zámky, kaštiele, kde vám stále len ukazovali poloprázdne miestnosti (prípadne len polovičné steny) a vy ste len hádali čomu mohli slúžiť, a vlastne ste ani nehádali, lebo vás to nudilo, tak Bojnice sú iné. Prehliadka trvala hádam aj hodinu a pol ale zbehlo to ako voda, pretože zámok bol zrekonštruovaný majiteľom Jánom Františkom Pálffym len pred 100 rokmi, je teda veľmi zachovalý. Pretože bol zámocký pán znalcom umenia, interiéry sú bohato vybavené a možno obdivovať nielen steny a vežičky ale aj nábytoček a vôbec, také tie prkotiny, kvôli ktorým sa chodí do Versaille. Disclaimer: len nech ma niekto nechytí za slovíčko, neprirovnávam Bojnice k Versaille. Hoci, vizuálne trocha pripomína Mont St. Michel, a to asi aj preto lebo Pálfič sa zaláskoval do nejakej francúzskej slečny na veľa, pre ktorú sa rozhodol zámok (ktorý chcel pôvodne predať) zrekonštruovať vo francúzskom štýle. Kto by to však povedal, že taká prestavba nebude za rok, dievke medzičasom začnú tikať bio-hodiny, vydá sa za iného a Pálfič sa ani nedožije konca prestavby. Nešťastník. Okrem nábytku, umenia a obložených izieb teda uvidíte aj nádvoria, vežičky, studňu (zhora aj zdola), hrobku, kúsoček záhrady a hradnú jaskyňu. Zámok teda odporúčam, a aj čo sa týka sprievodcovania bol to zatiaľ top z toho, čo sme na tejto dovolenke zažili. Sprievodcovia sú skutočne kvalifikovaní a má to spád.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*s-aSG2zGdIw_Y5eOfKW53w.jpeg" /></figure><p>No a potom teda zoo, k tomu niet čo až tak napísať, taká kúsok obstarnutá, zvieratá narvaté v trocha malých klietkach, ale zas pôsobili vcelku aktívnym dojmom (videli sme nasratého slona a teda ristekpa). Vo svojom mladom veku som sa však musela trocha zamyslieť nad správnymi výchovnými metódami keď som videla rodičov ako pomáhajú deckám vyliezať na zábradlia nad medvedincom či inými zvermi alebo ako lídersky trieskajú na sklo opiciam (tesne pod tabuľkou aby tak láskavo nerobili) či sa s hrdosťou pozerajú na svoje ratolesti ako do zbláznenia kŕmia kozy pepe chrumkami. Až mi na um zišla kacírska myšlienka, že či by tá juvenilná justícia predsa len nemohla… No ale veď nič. Najhoršie sa asi i tak mal medveď so zelenou hlavou, ktorý nebol punk, ale doplatil na to, že nad medvedincom maľovali akési trúbky a zjavne sa Ferimu šmykla ruka a vyliala farba macovi na hlavu. Fotodokumentáciu prikladáme.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*vy4Vq2M8Fr-bZvw87LiSzw.jpeg" /><figcaption>Punk medveď</figcaption></figure><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=e38b5a51208c" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 2.) Cesta na základňu a Levoča]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-2-cesta-na-zaklad-u-a-levo-a-9dae3f8b1675?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/9dae3f8b1675</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 21 Aug 2014 20:06:06 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-21T20:06:06.348Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Deň prvý. Vyrazili sme z Košíc a cesta na našu základňu na Donovaloch nám trvala iba pôvabných 7 hodín. Je pravda, že sme si ju predĺžili zastávkou v Zlatej Bani na obedík (ktorý bol výborný, čím zdravíme Martina B. a rodinu) a následne v Levoči. Už pár razy som sa neúspešne snažila konečne uzrieť ten zázrak Majstra Pavla no a tentoraz to konečne vyšlo. Vstup do Kostola sv. Jakuba je počas pracovných dní v polhodinových intervaloch, pretože je spojený s výkladom. Za študentské euríčko, spokojne. My sme mali nejaký čas do vstupu tak sme zbehli na kávu do kaviarne hneď pri kostole (Leutschau- po nemecky Levoča- Janko ma poučil, lebo, že je to mesto pôvodne hojne obývané Nemcami). Na to, že sme vošli len tak na blind, celkom ok. Výber asi piatich pív, dobrá káva, limonády. Spoko koko.</p><p>Samotná prehliadka kostola je zaujímavá hlavne vďaka výkladu. Kostol je pôsobivý- druhý najväčší na Slovensku (dóm sv. Alžbety heeeej) a v jeho vnútri má mnoho zaujímavých prvkov, ktoré zdôrazňuje práve výklad. Oltár je samozrejme krásny a majestátny. Teda asi, bol za lešením, videli sme len veľa zlatej farby a to, že je veľmi vysoký. Rekonštrukcia má skončiť v apríli 2015.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*CUdDh1qjqmvSg_z05Ae9Ow.jpeg" /></figure><p>Po prehliadke kostola sme sa pár minút len tak ponevierali po centrum Levoče. To pôsobí príjemným malomestským dojmom(v dobrom slova zmysle) a okrem kostola je k dispozícii ešte radnica, klietka hanby, múzeum Majstra Pavla a isto ešte aj iné zaujímavé miesta, ktoré sme my však vynechali a pokračovali sme v ceste ďalej.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*-dS9dCXQrVUTZPQAyVqLuQ.jpeg" /></figure><p>Pred Ružomberkom sme sa rozhodli navečerať v reštaurácii Kozí vŕšok, ktorú leták (a web) prezentuje ako takmer gurmánsku reštauráciu s novou šéfkuchárkou, na obrázku s jahňacím lýtkom na krúpkovom šolete. No. Je to velikánska reštika pri ceste, ktorá cez deň ponúka bufet all you can eat za 5eur. No motorest to nie je. Menu v poriadku, špecialitky z kozích syrov boli a moja voľba bola aj chutná. Janko si dal zemiakové placky s kozím syrom a bol rád, že si pred tým dal polievku, pretože boli presolené a zjavne predmrazené. Okrem prostredia a možno zlej kvality tradičných jedál sa možno posťažovať na obsluhu. Tá zjavne nemala žiadneho supervízora lebo fungovali trocha organicky. Sfleku si treba objednať pitie, lebo potom ako sme požiadali o čas na oboznámenie sa s ponukou ich zas bol problém dostať k stolu (nie, nebolo plno). Hrozne super bolo aj to keď mi priniesli hlavné jedlo v momente keď som bola v polovici polievky. Keď som prekvapene pozrela na čašníčku, tá len skonštatovala, že “asi sú v kuchyni príliš šikovní” a na náš stôl pre dvoch narvala ten veľký tanier a košík s príbormi pre asi 6 ľudí od vedľajšieho stola. Nech si nikto nemyslí, že to pre nás “nie je dosť dobré”, to nie, ja som sa najedla fajn (i keď Janko asi nebude súhlasiť), len toto je možno dobrý príklad pre to, že aj reštaurácie by mali manažovať očakávania, lebo to čo by inak bolo hodnotené pozitívne, môže vo svetle očakávaní rýchlejšie zblednúť.</p><p>No a po tomto sme už pomerne rýchlo dorazili na Donovaly, kde sa teda už nič zaujímavé nekonalo a v ceste sme pokračovali až nasledujúce ráno. Pravdupovediac, 2,5 hodinová cesta rozložená na 7 bola v nami zvolenom scenári oveľa príjemnejšia než len tých 2,5 čisto strávených v aute. Ako vravia letné prílohy novín, na cestách treba robiť prestávky. Koniec prvej časti.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=9dae3f8b1675" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 7.) Spišská Sobota, Pribylina a zas raz dobré jedlo]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-7-spisska-sobota-pribylina-a-zas-raz-dobre-jedlo-6fff8b6646a2?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/6fff8b6646a2</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 21 Aug 2014 20:05:53 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-21T20:05:53.356Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p><strong>Spišská Sobota</strong></p><p>Tak a ráno sme boli späť. Zabudnutá obec s malebným námestíčkom pripomínajúcim lepšie časy, keď bola Spišská Sobota významným mestom na Spiši. Dominantou námestia je kostol, ktorý i keď nemusí zvonku pôsobiť lákavým dojmom, by isto nemal ostať nepovšimnutý. Napriek svojej malej rozlohe skrýva mnoho vzácností. Okrem hlavného oltára zobrazujúceho sv. Juraja ako stína draka (pre takého náboženského nezasvätenca ako som ja to bol konečne zaujímavý obrázok), je veľkou vzácnosťou boží hrob, ktorý je vďaka novému farárovi prístupný aj mimo veľkonočné sviatky. Mám radosť, lebo už konečne viem čo to je. Ak ste rovnakí ignoranti ako ja, tak odporúčam tam priamo zájsť, je to zaujímavé, v kostole okrem toho nájdete ešte aj krásny rezbársky zdobený organ, s ktorým štýlovo ladí kazateľnica a ešte pár ďalších oltárov (btw, zbieram odvahu opýtať sa, prečo je v tých kostoloch vždy tak veľa oltárov).</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*gGuifTYWgEjnf7BHO_khlQ.jpeg" /></figure><p>K vstupnému 1e dostanete výklad aj keď budete len dvaja- ako my. Aj podľa slov sprievodkyne (aj podľa rough guide), sa na Spišskú Sobotu akosi zabudlo a sú radi ak tam za týždeň prídu 4 autobusy a do kostola sa, prekvapivo, chce ešte menšiemu počtu ľudí. Ak preto budete v okolí Popradu, skúste tam zbehnúť, nie je to na viac než pol hodinky a môžete sa zároveň dobre najesť (viď môj skorší príspevok o Víno &amp; Tapas).</p><p><strong>Pribylina</strong></p><p>Po obede u starých rodičov v Poprade a ľahšej plaveckej aktivite v Aquacity, sme sa vydali do Pribyliny- múzea liptovskej dediny. V 70-tych rokoch, keď sa začali prípravy na stavbu Liptovskej Mary, sa zároveň začal pripravovať koncept tohto skanzenu, ktorý de facto kompenzuje zaplavenie dediny tým, že bol opodiaľ vystavaný skanzen, kopírujúci túto typickú liptovskú obec. Spolu s drevenými domčekmi a kostolom (niektoré časti ako napr. stĺpy, či drevené lavice sú z pôvodného kostola) bola postavená ak kópia kaštieľa Parížovcov, ktorý slúžil hlavne ako lovecké sídlo. Pribylina ponúka pohľad na slovenskú dedinu v jej pôvodnej podobe, bez rušivých momentov ako sú autá alebo satelity v oknách. Na druhej strane, Nescafé ani Bufet asi v pôvodnej dedine neboli, preto nemuseli byť ani tu, ale tak snáď časom…</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*ofVCRbx35ET-fh0W1zarDg.jpeg" /></figure><p>Keďže však skoro po začiatku prehliadky začalo besne liať, skanzen sme videli skôr z vonku než zvnútra a radšej sme utekali do nášho auta, toho času už skôr pojazdného karavanu. Užívajúc si lejak na diaľnici sme mierili do Liptovského dvora, reštaurácie, ktorú nám okrem iného odporučil aj pán majiteľ vo Víno &amp; Tapas.</p><p><strong>Mňamky hamky</strong></p><p>Liptovský dvor je okrem iného aj hotel, zjavne sa zameriavajúci na rodiny s deťmi, preto vopred varujem, že kto nemá rád ten rozkošne ľubozvučný detský piskot, nech si vyberie čas mimo sezóny. Ale kvôli jedlu a prístupu sa sem oplatí prísť. Nebola to zážitková večera ako deň pred tým, ale ja osobne som sa ozaj výborne (a konečne aj ľahko!!!) najedla. Kapustnicu sa zvyčajne dosť bojím objednať si v reštaurácii, lebo ja a kapustnica máme veľmi intenzívny ľúbostný vzťah a nemám rada ak nám ho nejaká zlá kapustnica kazí. No tu som sa odvážila a bola som spokojná. Trošku viac húb, trošku menej soli a bolo by to ono ale aj tak pre mňa 7/10 kapustnicových (mamka robí 9/10 a na 10/10 ešte čakám).</p><p>Ako hlavné jedlo som mala cviklový šalát (páči sa mi, že cvikla začína byť populárna aj v inej forme než kyslom strúhanom šaláte, pre ktorý som si dlho myslela, že cviklu nemám rada), s rukolou, buffalo mozzarelou a domácim pestom. Pretože som sa pri objednávaní úzkostlivo na cviklu vypytovala, pri povečerovej návšteve šéfkuchára som dostala podrobne vysvetlené ako on cviklu pripravuje a prečo. Tip: pár kvapiek citróna a soli zdôrazní pôvodnú cviklovú chuť, zatlačí tu zemitú a pár kvapiek oleja ( u nás v peste) zas zabezpečí, že sa vitamínky z cvikly parádne vstrebajú (ako pri mrkve). Spoko koko, odchádzali sme s úsmevom.</p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=6fff8b6646a2" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 6.) Deň, keď som našla spokojnosť]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-6-de-ke-som-nasla-spokojnos-ce160779b6fc?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/ce160779b6fc</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 21 Aug 2014 20:05:39 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-21T20:05:39.816Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<p>Dátum 18.8.2014 si zapamätám ako deň kedy som bola šťastná ako pes. Ešte teraz keď to píšem by som najradšej vyskočila a mávajúc rukami vo vzduchu by som s piskotom behala dokola. Niekedy si vravím, že som náročná, ale dni ako tento mi ukazujú, že k šťastiu mi netreba veľa. Po poriadku, dnešok sme začali cestou do Vysokých Tatier. Lebo, že Slovensko je hlavne o turistike ale my, turistickí krypli (Janko možno nie, ale je solidárny) sme sa väčšine príležitostí (berúc do úvahy, že naše centrum bolo okolie Donovalov) vyhýbali. Každopádne aspoň jedna túrička je nutná a zahraničné weby mi odporučili trasu zo Štrbského plesa na Vodopád Skok- 3 hoďky dohromady tam aj späť, to sme si povedali, že ozaj musíme zvládnuť. No a na (hlavne moje) prekvapenie, bolo to v pohode! Skutočne veľmi pekná prechádzka (trocha sa bojím použiť slovo túra, lebo naši turistickejší kamaráti by sa mohli škodoradostne pousmiať). Prostredie sa mení z lesa na skalnatejší chodník cez kosodrevinu. Ak máte šťastie ako my, chytíte v šíku za vami idúcich turistov aj mudrcov, ktorí majú riešenia na všetky problémy (napr. pri vstupe do lesa pri prechode cez porúcané stromy po nedávnej víchrici si pán posťažoval, že : “to jako když už to tady mají všechno tak drahé to by taky mohli postavit i druhou cestu, ne?”). Každopádne náročnosť túry dobre vykreslil počet prítomných detí- veľa. Ale tie pohľady, no krása. Človek sa cíti ako v gýči starých tatranských kalendárov, ktorými mala moja babka olepený interiér kadibudky. Paráda. Ja som sa z toho nevedela dotešiť. A ak som pri svojich doterajších turistických výstupoch okolie otravovala svojím večným sťažovaním sa (touto cestou srdečne zdravím Feteho), tak teraz musela Jankovi hlava vybuchnúť z toho koľko razy som zopakovala aké je to krásne. Je možné, že mám trocha tendenciu preháňať.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*hapAOsO7kGan9xm4dbBRhQ.jpeg" /></figure><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*OxWzl78SkIid0ReQXsXI5w.jpeg" /></figure><p>Po tom ako sme zliezli, sme mali stále dosť síl a chuti aby sme sa prešli okolo Štrbského plesa a nakukli cez obrie okná do fancy wellness Kempinski (zaujímalo by ma, čo by robili keby sme im na to sklo načapili tvár a robili opičky ako deti- challenge offered). Po tomto namáhavom zážitku sme sa už preveľmi tešili do Kulinária v Smokovci, kam sa nám po dva krát tak dlhej jazde za poľským autom propagujúcim kúru pijavicami, nakoniec podarilo doraziť. Hrozná tragédia spočívala z troch častí:</p><p>1. Kulinárium má v pondelok zatvorené. Neskôr toho dňa sme sa dozvedeli, že je to preto, lebo sa rozhodli prejsť na šéfkuchársky model, a teda z pochopiteľných dôvodov, musia mať aspoň jeden deň zatvorené. Každopádne skučala som riadne.</p><p>2. Pred tým sme zaplatili debilné parkovné 1,8/hod. Toto je inak zásadná issue nášho roadtripu, lebo zatiaľ všade platíme (a nie úplne málo) čo v Jankovi vyvoláva pre mňa nepoznané snahy o šetrenie. No musím povedať, že už aj mňa to prestáva baviť. Ale k tomu snáď inokedy.</p><p>3. Jedli sme vo veľmi random kolibe, ktorá mala podľa foursquare viac bodov ako Kulinarium- možno trolling miestnych hipsterov. Moje jedlo bolo ok, ale Janko si jelením gulášom pripomenul školskú jedáleň.</p><p>Tu, v momente kde som sa začala báť, že dnešok zle dopadne, nastal zvrat. Šli sme do Buntavaru vo Svite (miestny pivovar s vlastným veľmi zaujímavým výberom pív) a napriek tomu čo bolo na webe, mali Blanche!!! A Blanche je super! Tak som sa sfetovane usmievala kým som si vychutnávala túto svoju radosť, potom som ochutnala ešte aj teraz moderné zelené pivo (nie, nie zelené oko, nikde v procese výroby nie je použitá zelená) a napokon sme si nechali zabaliť ďalších 6 blanšíkov na domov a vydali sa za vrcholom nášho dňa.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*8Dh2ztVLJQqexZhkAKpmQw.jpeg" /></figure><p>Možno mnohí z vás nepoznajú pitoresknú obec pri Poprade (resp. skoro v Poprade)- <strong>Spišskú Sobotu</strong>. To podstatné nájdete na jednom malinkom ale neuveriteľne pôvabnom námestí. To podstatné je kostol (babka vraví, že je tam nejaký zvláštny oltár s božím hrobom a vraj tam už bola aj britská kráľovná- no toto — preskúmame zajtra) a super reštaurácia Víno &amp; Tapas. A táto reštaurácia je že super, super super, super. Janko vraví, že nemám zvyšovať očakávania a ja zas viem, že tento príspevok je už i tak pridlhý, ale mohla by som napísať aj ódu. Avšak vecne, čo oceňujem najviac je jasne stanovený cieľ reštaurácie a následné parádne kvalitné prevedenie s ohľadom na to čo chcel podnik dosiahnuť. Víno &amp; Tapas je reštaurácia zameraná na zážitok z jedla. Preto vám obsluha (my sme mali to šťastie, že nás obsluhoval majiteľ, ktorý bol tak láskavý, že aj keď v pondelky a nedele máva zatvorené, dnes otvoril) pri každom chode vysvetlí nielen čo budete jesť ale hlavne prečo. V priebehu jednej večere sme sa absolútne skvele najedli a dozvedeli sme sa o nových trendoch a reáliách v gastronómií československej aj svetovej. Veľmi trendy je, že táto reštaurácia čerpá inšpiráciu hlavne z modernej španielskej gastronómie a ako jedna z mála varí pure kitchen.</p><p>Baviť sa podrobne o kvalitnom jedle, ktoré malo svoju filozofiu, o príkladnej obsluhe a chutnom pití sa budeme veľmi ochotne s každým z vás. Písať viac by som už asi nemala. Dúfam, že som týmto príliš nenafúkla vaše očakávania, ak by to počuj pán majiteľ, ktorý nás ustavične odhováral od toho aby sme sa na ďalší chod tešili, bol by nerád. Dôrazne ale odporúčam, ak budete v okolí Popradu zájsť do Víno &amp; Tapas v Spišskej Sobote a dať si degustačné menu (my sme si dali menšie)- len to nerobte na poslednú chvíľu, aby bol zážitok zachovaný, je sa potrebné objednať. Viac si prečítajte tu: <a href="http://restauracie.etrend.sk/hodnotenie-restauracii/vino-tapas.html">http://restauracie.etrend.sk/hodnotenie-restauracii/vino-tapas.html</a></p><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=ce160779b6fc" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
        <item>
            <title><![CDATA[(Diel 5.) Grape, Píšťany, Hroňský Beňadik, Brhlovce]]></title>
            <link>https://medium.com/@zuzana.varg/diel-5-grape-pis-any-hro-sky-be-adik-brhlovce-5489475be862?source=rss-9fc6979c4e76------2</link>
            <guid isPermaLink="false">https://medium.com/p/5489475be862</guid>
            <dc:creator><![CDATA[Zuzana Vargová]]></dc:creator>
            <pubDate>Thu, 21 Aug 2014 20:05:27 GMT</pubDate>
            <atom:updated>2014-08-21T20:30:02.259Z</atom:updated>
            <content:encoded><![CDATA[<h3>(Diel 5.) Grape, Píšťany, Hronský Beňadik, Brhlovce</h3><p>Lebo Slovensko nie je len o pôvabných dedinkách, horách a kostoloch, vybrali sme sa vrámci makropohľadu na slovenskú kultúru na festival. Cestou tam, sme sa zastavili v Kolibe u sv. Krištofa, lebo sa mi už po niekoľkých dňoch na cestách po Slovensku zachcelo halušiek. Túto kolibu sme si vybrali lebo bola po ceste a nemala zlé hodnotenie. Čo určite odporúčam je vrchárska fazuľová polievka s kyslou kapustou. Brutal mňam. Na ceste späť sme sa na ňu zas zastavili a nevylučujem, že tak urobíme ešte ďalší raz na tejto ceste. Halušky and shit boli OK. Dobrá slaninka.</p><p><strong>Grape festival</strong></p><p>Fajne bolo, kto pozná tieto väčšie festivaly, asi ho ničím neprekvapím ale ja som si takýto festival užila po prvý raz (pre rôzne, prevažne bizarné dôvody). Kombinácia dobrej hudby, nálady, kamarátov a tiež kde tu zaujímavých produktov (ako Slobodné vinárstvo či moja fancy kvetinová čelenka) spôsobila, že sme sa parádne vybláznili a mali sme hroznú radosť.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/640/1*0-u6aeezfWQdqLOceHWalQ.jpeg" /><figcaption>Všímajte moju čelenku!</figcaption></figure><p><strong>Po Grape</strong></p><p>Deň po festivale sme šli už v trojici (hello Martin D.) na branč do centra hlavného mesta Slovenského hip hopu- do Píšťan (už je tu Vrbovská ulica!). Kursalon v kúpeľnom prostredí a steak o 10:30 a k tomu “aperolček”(od našej návštevy je už personálu známy aj tento názov). Tu sme sa teda skultivovali a mohli sme pokračovať v ceste so zastávkou v Trnave, na kávičku ku Trnkovi do Thalmeiner. Do vyprázdneného centra nenahnali obyvateľstvo ani práve prebiehajúce trhy ľudového umenia. Smutnučké ale kaviareň to vykompenzovala.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*t1BiLuL6pCvLm8DRciXSJQ.jpeg" /></figure><p><strong>Hronský Beňadik</strong></p><p>Odtiaľ sme sa vydali do Hronského Beňadiku pozrieť opátstvo. To bolo vcelku prekvápko lebo sa jedná skutočne o vzácnu pamiatku, ktorá priam plače po oprave. Do kostola, zazrieť relikviu božej krvi (nech si nikto nič zlé o mne nemyslí, ale neviem presne čo to ako má byť) sme sa nedostali lebo sa tam dá vojsť každý deň okrem nedele. Heh, mňa to pobavilo. Inak vnútro areálu opátstva pôsobí pokojným ale aj zabudnutým dojmom. Škoda, ďalšia zanedbaná pamiatka.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*gikHDaJeADunrjSfxDxxvg.jpeg" /><figcaption>Pekný Hronský Beňadik</figcaption></figure><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*97rMOtTY9Q2A41F7eO-JFQ.jpeg" /><figcaption>Nie až tak pekný Hronský Beňadik</figcaption></figure><p><strong>Brhlovce</strong></p><p>Pokračovali sme do (prekvapivo turistami objavených) Brhloviec. Dedinka s domčekmi vytesanými do mäkkých tufových skál. Väčšina je ešte stále využívaná miestnymi obyvateľmi ako špajze, letné kuchyne a podobne. Je tu zriadené múzeum, kde sa nám dostalo krátkeho výkladu k vzniku obce, obydlí a ich využitiu. Pre naše dediny je to skutočne rarita ale zároveň dedinka pôsobí slovensky, možno trošku upravenejšie než priemer, každopádne, veľmi pekná prechádzka, zas som dostala chuť chovať sliepky a pestovať paradajky. Najmä keď som ako mestské decko nadšene obiehala záhradky a ako v zoo som sa cez plot čudovala ako rastie melón. No zázraky.</p><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*hsnhgvRidWQ0XDpqbQ6P8g.jpeg" /></figure><figure><img alt="" src="https://cdn-images-1.medium.com/max/1024/1*HbBCzB7m4kIvAePnv4WH0w.jpeg" /></figure><img src="https://medium.com/_/stat?event=post.clientViewed&referrerSource=full_rss&postId=5489475be862" width="1" height="1" alt="">]]></content:encoded>
        </item>
    </channel>
</rss>