1. Čo práve robíš a čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Franco: V podstate nič špeciálne. Aktuálne ma najviac zamestnáva práca na dvore, pretože bojujem s tonami zámkovej dlažby ale ako benefit mám posilku grátis, riešim potrebnú byrokraciu ku kolaudácii domu a medzi tým si hľadám čas ktorý venujem rodine.
Rusty: Bežné nudné veci. Aktuálne sa nám pokazil luster v obývačke, tak musím poriešiť nejaký nový.
Pelé 10: Servus, práve sa vraciam domov vlakom z KE a teším sa na to keď si doma zabehám. Popri odpovedaní na tieto otázky počúvam The New York Hounds, The Replacements, Syndrome81, Youth Of Today.
Tadko: Práve som dopočúval nový singel od Agnostic Front a na starých borcov to nie je vôbec zlé. Ochladilo sa takže sa začínam aktívne venovať remeslu otužovania.
2. Predstav čitateľom kapelu Remdik - čo znamená Remdik, kto sú členovia kapely, ako ste sa dali dokopy a kde ste predtým hrali?
Franco: Do kapely som prišiel až v októbri 2023 takže to už mali chalani prvý album za sebou. Rasťo sa mi ozval, že potrebujú speváka. S ním sa poznám najdlhšie asi od 16 rokov, ako fanúšikovia hudby máme prežitých veľa koncertov. Pred tým sme mali kapelu GETO kde sme spolu hrali aj s Peťom.
Rusty: S Tadom sa poznám od škôlky, s Peťom od prvej triedy. Po dlhých rokoch bez kontaktu vyšlo najavo že máme radi rovnakú hudbu a s Martinom som zažil najviac koncertov. Náhodou sa to takto pekne stretlo. S Martinom a Peťom som hral v krátko fungujúcej kapele GETO.
Pelé 10: Rasťo a.k.a Rusty - basa, Tadeáš a.k.a. Tadko - gitara, Martin- a.k.a. Franco - spev, ja Peter a.k.a. Pelé 10”- bicie. Ja len doplním, že som predtým hral v Cameleone na basgitaru a teraz sedím za bicimi.
Tadko: Remdik je crew, ktorá holduje hardcoru a vie sa zabaviť aj bez alkoholu. Chodili sme spolu do škôlky a vďaka pozitívnym spomienkam z detstva sme sa rozhodli založiť pozitívnu kapelu, ktorá nás prežije.
3. Kapela má na konte 2 vydania, ktoré vyšli aj na kazete na labeli 161 Strikes Records. Ako vznikal materiál na tieto nahrávky a ako došlo k spolupráci s labelom?
Franco: K tejto téme sa určite vyjadria chalani, predsa len je to ich tvorba a zásluha.
Rusty: Hlanými hudobnými mozgami v kapele sú Tado a Peťo. Vždy dajú dokopy hlavnú kostru a potom sa to postupne kreuje na spoločnej skúške. Spoluprácu s labelom 161 Strikes Records má na svedomí náš pán manažér. On o tom asi povie viac.
Pelé 10: Obe nahrávky vznikli pomerne rýchlo. Nápadov je vždy dosť, ide hlavne o čas strávený v skúšobni, kde ich dávame dokopy. Keďže nikto z nás nepozná noty, je to veľmi priamočiary proces – pospájame riffy, občas necháme aj nejakú chybičku, ktorá nakoniec dobre zapadne, a dôležité je, aby sme mali z výsledku dobrý pocit pri hraní aj počúvaní. O samotnej spolupráci s 161 Strikes Records vie viac povedať Tadko.
Tadko: Prvú kazetku sme natočili ešte s bráchom za veľmi rýchly čas a druhú už s kamošom Maťom ešte rýchlejšie pretože trpíme pretlakom nápadov a workoholizmom. Na label 161 Strikes rec. narazil náš manager Mieszko cez nejakého bývalého kriminálnika z Balkánu.
4. Mali ste konkrétnu predstavu o zvuku a nálade nahrávok a ako ste spokojní s výsledkom?
Franco: Keďže všetci máme radi podobnú hudbu tak aj naša spoločná predstava o tom ako by to malo vyzerať je veľmi podobná. O to je tvorba jednoduchšia, nemusíme hľadať kompromisy.
Rusty: Hlavne sme chceli konečne kvalitnú a dospelú nahrávku za ktorú sa nemusíme hanbiť. Žiadne nasilu zbastlené a zašumené spevy a podobne. Za zvuk ďakujeme Brianovi ktorý nám spravil obe nahrávky a ja som veľmi spokojný.
Pelé 10: Chceli sme to spraviť tak aby každá náhravka bola dostatočne čitateľná a zároveň surová. Myslím si, že sa to podarilo.
Tadko: Chceli sme konečne aby to znelo počúvateľne a zároveň old skuuul. Myslím že sa to podarilo a to aj vďaka nášmu osobnému čarovníkovi zvuku B.B
5. Kapela Remdik sa hlási k Oi! scéne. Ako rozšírená je táto scéna dnes a ako sa vlastne našinec v dnešnej dobe stotožní so žánrom, ktorý vznikol koncom 70s medzi mládežou anglickej robotníckej triedy?
Franco: Momentálne necítim, že by tento žáner či už Oi! alebo Hardcore priťahoval nových, mladých ľudí. Ale asi to je tým, že témy ktoré sa v tomto žánri riešia dnes nie sú IN, snáď sa to zmení.
Rusty: Rozšírená moc nie je. Taká ta najstaršia vlna Oi! kapiel ani mňa vôbec nezasiahla. My sa snažíme mixovať Oi! a Hardcore. Nič prevratné sme nevymysleli. Páčia sa nám kapely ktoré idú touto cestou hlavne v Amerike ale aj inde. Mne to príde hrozne sympatické spojenie a hrozne ma to baví. Melodické pasáže, breakdowny, zrozumiteľné texty a energia. U nás tomu ľudia moc nerozumejú, čo už, ich chyba ... Hahaha ... O to viac si vážime ľudí ktorí to ocenia.
Tadko: Ako crew sa hlásime hlavne ku skinheadskej HC scéne, ktorá vznikla svojho času v USA. Za prítomný fenomén Oi!u v našom odkaze môže brácho, lebo je real skinhead a práve on určil v tomto od začiatku smerovanie Remdiku, my sme už len slabší odvar. Pravda je aj taká, že ja počúvam Oi! od základky a celú kapelu sme postavili na návrate k vlastným koreňom, takže chalani nám s bráchom nechali v tomto voľný priestor a my sme ho využili. Sledujem na západe prebudenie oi!- hardcore- punku, čo môže byť aj výzva pre sk-cz scénu. Snáď na ňu časom odpovie a objaví krásu tohto fackami oprášeného subžánru.
6. Po rokoch gatekeepingu a pomalého vymierania začínajú niektoré UG scény konečne vítať mladú krv. Chápu už starí páprdovia, že bez nej ich odkaz zanikne – aj keby mladí nepriniesli nič nové?
Franco: Vo všetkom treba dať priestor mladým ľuďom, v kultúre obzvlášť. Teraz sme svedkami, že scéna v ktorej sa pohybujeme stagnuje. Prijatie mladých je nutnosť kvôli prežitiu subkultúry.
Rusty: Mňa vždy poteší keď vidím detiská zapálené pre vec, o to viac ak pri tom ostanú. Nikto ťa z pred pódia nevyhodí, hlavne príď !
Pelé 10: Pre mňa je to pozitívny signál vidieť mladú generáciu na koncertoch. Prajem im nech tvoria muziku, nech sú pravdiví.
7. Čo sú tradičné postupy žánru Oi! a ktoré štýly majú ke nemu najbližšie? V akom momente zistíte, že už nie ste Oi!, ale už napríklad 77 punk?
Martin: Oi! je priamočiarejší, často hymnický punk z ktorého keď tieto veci odstrániš a pridáš na rytme tak pravdepodobne zostane punk 77.
Rusty: Ťažko povedať. Ak by som to mal odľahčiť, zdá sa mi že hranice sú často v tom ako sa obliekajú členovia kapely.
Tadko: Jeden múdry plešoun raz povedal, že Oi! je agresívnejší pouličnejší punk bez číra. Nič viac, nič menej.
8. Ako ďaleko sa podarilo kapele Remdik vyslať svoju hudbu a dá sa vôbec v rámci žánru presadiť v zahraničí aj so slovenskými textami?
Franco: Keď si ľudia z Kanady alebo Kalifornie objednajú kazetu alebo nám píšu ľudia z Belgicka a Francúzska aby sme tam prišli zahrať je to až neuveriteľné kde všade sa naša hudba dostala.
Rusty: Ak sa nemýlim, tak USA/Kanada. Sám musím niekedy spracovávať v hlave skutočnosť že táto scéna nemá hranice a sú fanatici čo si pustia nejakú kapelu z nejakého Slovenska. Fakt srdciari! V iných žánroch asi ťažko predstaviteľné. Texty v inom jazyku myslím nie sú problém. Snažíme sa zverejniť aj preklad textu do angličtiny, tak koho to zaujíma si zmysel textu nájde. Zaujímavé by bolo vidieť ako si to niekto sipeva foneticky... Hhaha ...
Pelé 10: Sám som fanúšikom kapiel, ktoré spievajú vo svojom rodnom jazyku. Buď to tam pri počúvaní sedí, alebo nie… Počas nášho fungovania sme boli už pozvaný zahrať aj v mimo ČR a SR. Také výlety však nie je jednoduché zladiť vzhadom k práci. Ale vyzerá to tak, že dvere sú otvorené…
Tadko: Keď začali prichádzať objednávky kaziet z USA tak som len čumel.
9. Artwork oboch vydaní Remdik mi evokuje "skinheadských rytierov". Je to idealistické zobrazenie alebo naozaj môžem v Žiline na ulici stretnúť skinheada s palcátom, prípadne skončiť pod kopytami jeho vraného koňa?
Franco: Je to veľmi dobré zapamätateľné idealistické zobrazenie.
Rusty: Prejdi sa ulicami Žiliny a možno budeš mať šťastie ...
Pelé 10: Ak niekoho uvidíš na koni v uliciach ZA bude to skôr policajt počas športového podujatia než skinhead z obalu platne.
Tadko: Všetko ohľadom našej crew je založené na skutočných príbehoch.
10. Do akej miery je v rámci subkultúry Oi! akceptovateľné násilie? Je to viac o karate in the moshpit, alebo sa dá k nejakému slabšiemu úrazu prísť aj mimo koncertov?
Franco: Ja to mám definované tak, že netreba byť agresor. No na druhej strane agresorov netreba tolerovať. Ak je niekto svedkom fyzického alebo aj verbálneho útoku mal by sa ozvať alebo fyzicky zakročiť. Nulová tolerancia k útlaku.
Rusty: Násilie iba pre násilie je hlúposť. Ľudia to hrotia z jednej strany, iní zas z druhej. Použite zdravý rozum! Nebuď násilný debil a zároveň sa nenechaj fackovať.
Tadko: Aké násilie, načo násilie? Nech vládne láska a mier.
11. Mladíci v 70s boli frustrovaní z rôznych sociálno-ekonomických dôvodov, ktoré neskôr prerástli aj do viac kontroverzných smerovaní a od istého momentu vyslovenému únosu skinheadskej subkultúry náckami. Z čoho pramení dnešná frustrácia mladej krvi v tejto subkultúre a je dnes odolnejšia voči extrému a všadeprítomnému dezolátsvu ako v 80s?
Franco: Vďaka antirasistickým, antifašistickým postojom, SHARP skinheadom je skinheadská scéna dnes lepšie zadefinovaná ako v minulosti keď ľudia dostávali primárne informácie len na lokálnej úrovni. Na druhej strane je veľa dezinfowebov a konšpirácii v online priestore ktoré šíria svoju propagandu. Ale podľa mňa, ten kto má skutočný záujem o skinheadskú kultúru, tak si o nej zistí všetko to, čo potrebuje aby vedel, že byť skinhead neznamená byť nácek. Vo väčšine v tom už majú ľudia jasno, no samozrejme, že sa nájdu aj pomýlené výnimky.
Rusty: Ťažko povedať. Našou cestou je hovoriť o našich postojoch a práve to je myslím cesta. Stretli sme sa ale aj s názorom že príhovory pred songami ľudí nebavia. Neviem. Nemáme patent na pravdu. Ak ale pomôžeme niekoho utvrdiť v tom že nie je sám a nepodľahne napr. dezolé vplyvom z okolia, tak za mňa super. Možno v tej dávnej minulosti, keď sa to celé formovalo, to kapely neriešili a tak sa stalo že k jednej kapele sa hlásili ľudia z oboch strán spektra.
Pelé 10: V 70. rokoch bola ekonomická neistota a napätie v spoločnosti živnou pôdou pre únos skinhead identity. Či je dnes mladá generácia odolnejšia voči extrému, je veľmi individuálne – je na každom, či sa nechá zožrať frustráciou, alebo si bude neustále budovať odolnosť a nájde spôsob, ako prežiť.“
Tadko: Myslím, že skinheadstvo prechádza posledné roky intenzívnejšie očistným kúpeľom a už je jasnejšie aj pre spoločnosť, že skinhead nie je bonehead. Skínov ktorých poznám majú vo veciach jasno a v globále sledujem aj cez novšie skinheadské kapely, že sa jednoznačne v tejto subkultúre razí striktný antifašizmus a antirasizmus, životný štýl ktorý v sebe obsahuje jasné hodnoty.
12. Niekde som čítal, že NYHC/Oi! scéna mala vždy "pravicovejší" postoj, než ostatné HC kapely napríklad z US West Coast alebo iných miest. Bola pravicovosť NYHC scény ich deklarovaná príslušnosť k mestským častiam, tzv. lokálpatriotizmus, alebo aj niečo iné? Ako do toho zapadá text skladby Agnostic Front Public Assistance, ktorý napísal Peter Steele (RIP), ktorý s AF spolupracoval na ich albume Cause of Alarm (1986) - prečo táto téma nebola tabu v NYHC komunite, ale všade inde áno?
Franco: Nehľadal by som za tým politiku ale postoj ktorý bol formovaný tvrdým prostredím mesta v ktorom vyrastali a žili. Scéna v New Yorku bola do veľkej miery spojená s drsným prostredím a pouličným životom. Preto príslušnosť k nejakej crew bola pochopiteľná, pretože to im dávalo možnosť prežitia a súdržnosti. A tá skladba bola len dôsledok frustrácie. Nebola zameraná na celoplošné odsúdenie chudobných, ale skôr na kritiku tých, ktorí podľa ich názoru zneužívali systém a nepokúšali sa pracovať. Takže pre nich to nebola politická téma ale každodenná realita.
Rusty: S tým som sa asi nestretol. Mám pocit že dnes je hlavné nálepkovanie a nič viac. Dôležité je povedať že slovo “pravicovejší“ je široký pojem. O tom čo by si mohli ľudia na prvú predstaviť pod pojmom pravicový alebo krajne pravicový, nemôže byť ani reč! To je každému dúfam jasné! Čo sa týka toho textu, je v poriadku kritizovať asociálnosť v prípade že zneužívaš systém a všetkých okolo seba a toto je dôležité povedať a podčiarknuť, o nič v živote sa nesnažíš! Neviem kde sa vzalo že byť nadrogovaný asociál je cool. Veď by som ničil život celej rodine aj kamošom. A keď nič iné, je to aspoň kontroverzná téma. Aj o tom je Hardcore.
Pelé 10: Keď si vypočujete rozhovory s ľuďmi z NYHC scény, často sa spomína lokálpatriotizmus ale aj to, že ľudia vyrastali v tvrdých podmienkach. To formovalo ich prístup – išlo skôr o prežitie a úprimnosť k životu v meste než o nejakú politickú ideológiu.
13. Kde môžu fans vidieť Remdik naživo a čo plánuje kapela do budúcnosti?
Franco: Ešte máme v pláne zopár koncertov na SK aj v CZ. Aktuálne pracujeme na novom albume a robíme všetko pre to aby sme to budúci rok úspešne vydali.
Rusty: Koncerty v pláne sú, klasicky CZ/SK a priebežne ich zverejňujeme. Aktuálne skúšame nové songy a môžeš sa tešiť na novú nahrávku.
Tadko: Môžeš nás stretnúť na niektorých workout ihriskách okolo mesta, vo fabrikách, vo fyzio ordinácií, v rómskej osade alebo v našej boxerni. Plán je jasný- ísť hrať na skinheadskú show do Bostonu!
14. Máte doma alebo v zahraničí spriaznené kapely, s ktorými sa cítite fajn či už na pódiu alebo v bežnom kontakte?
Martin: Rasťo už spomenul
Rusty: Určite choď podporiť kapely Rozruch, 29 August, Crossczech, GxUxTxS, TVOi! POSTOi! a celú scénu!
Tadko: Nemáme a nikdy mať nebudeme, lebo sme namyslení straight edge skinheadi s ktorými sa nikto necíti fajn!
15. Ktorý album, artwork a videoklip vás v poslednej dobe zaujal najviac ?
Martin: Akurát počúvam nový album Planet On A Chain – Ritual Routine, ktorý vyšiel pred pár dňami a je výborný.
Rusty: Neviem či to úplne zapadá do otázky ale Peťo ma namotal na “lajfky“ kapely HAYWIRE. Ak by tak vypadali koncerty u nás, svet by bol krajší ... Hahaha ...
Pelé 10: Album: Haywire Artwork: všetky obaly od Baroness Video: Haywire - Clocktower Place
Tadko: Album - Restraining Order / Future Fortune, Artwork- Lvmen / Amen, Klip- Clobber / Be someone.
16. Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio ktoré odporúčaš a prečo.
Franco:
Album: Warzone: Don't Forget The Struggle Don't Forget The Streets
Kniha: Keďže mám dvoch malých synov tak najaktuálnejšia a výborná kniha je od autorov: Daniel J. Siegel a Tina Payne Bryson: Rozvíjajte naplno mozog svojho dieťaťa, odporúčam všetkým rodičom.
Film: Kafarnaum
Seriál: Mindhunter
Ak by som mal čas na konzolu tak by som si zahral Ghost of Tsushima/Yotei ale medzi obľúbené patria klasiky ako Call of Duty, Wolfenstein
Všetky tetovania ktoré mám sú od Petera Laskoviča (Štotyho), aktuálne žije v Prahe a tetuje v Root Down Tattoo and piercng, tak ak chceš kvalitnú tetovačku odporúčam navštíviť.
Rusty: Teším sa na GTA VI ale budem čakať ešte dlho keďže hrávam na PC ... Hahaha ...
Pelé 10: Album: The Brass - Our Own Path je skvelý od začiatku až do konca! Je to jeden z mála albumov, kde nepreskakujem žiadnu skladbu.
Kniha: From Punk To Monk - a memoir Ray Raghunath Cappo
Seriál: naposledy som videl sériu Maid (2021)… dobré to bolo.
Tadko: Knihu- Yongey Mingyur Rinpočhe / Umíráme každý den a k tomu album Wild God od Nick Cave
17. Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Franco: Martin Slovak (bubeník z G.U.T.S) je to osobnosť ktorá bude mať určite čo povedať.
Rusty: Čo najviac vyspovedaj mladé kapely, nech sa o nich scéna dozvie. Napríklad Klika Vod Hajzlu.
18. Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Franco: Zaujímajme sa o veci ktoré sa dejú okolo nás, skúsme do našich životov a spoločnosti prispieť pozitívnym prístupom.
Rusty: Vďaka za rozhovor a za to že to robíš !
Pelé 10: Ži svoj život!
Tadko: Ľudia poďme niečo spraviť, lebo sme ešte nič nespravili.
============================================================================
Links:
BANDCAMP: https://remdikbadboys.bandcamp.com/
FACEBOOK: https://www.facebook.com/profile.php?id=61551624702773
============================================================================
1. What are you up to these days, and what interests you the most right now?
Franco: Basically nothing special. These days I’m mostly busy working in the yard, fighting tons of paving stones — but at least I get a free workout out of it. I’m also sorting out the bureaucracy around getting my house approved for use, and in between all that, I try to find some time for my family.
Rusty: Just the usual boring stuff. Our living room chandelier broke, so I have to sort out a new one.
Pelé 10: Hey there, I’m just coming back home by train from Košice and looking forward to going for a run when I get back. While answering these questions, I’m listening to The New York Hounds, The Replacements, Syndrome81, and Youth Of Today.
Tadko: I just finished listening to the new Agnostic Front single — not bad at all for old dogs! The weather’s cooled down, so I’m getting back into the craft of cold exposure training.
2. Introduce the band Remdik to the readers — what does the name mean, who are the members, how did you get together, and where did you play before?
Franco: I joined the band in October 2023, so the guys already had their first album out. Rasťo contacted me saying they needed a singer. I’ve known him since we were about 16 — we’ve been through a lot of gigs together as music fans. Before this, we had a band called GETO where we played together with Peťo.
Rusty: I’ve known Tado since kindergarten and Peťo since first grade. After years without much contact, it turned out we all liked the same music, and I’ve probably seen the most concerts with Martin. It all just came together nicely. I played in a short-lived band called GETO with Martin and Peťo.
Pelé 10: Rasťo aka Rusty – bass, Tadeáš aka Tadko – guitar, Martin aka Franco – vocals, and me, Peter aka Pelé 10” – drums. I’ll just add that I used to play bass in Cameleon, and now I’m behind the drums.
Tadko: Remdik is a crew devoted to hardcore — and we know how to have fun even without alcohol. We all went to kindergarten together, and thanks to those good memories from childhood, we decided to form a positive band that will outlive us.
3. The band has two releases out, both on cassette via 161 Strikes Records. How did the material for these recordings come together, and how did the collaboration with the label happen?
Franco: The guys will definitely comment more on this — it’s their work and their credit.
Rusty: The main musical brains of the band are Tado and Peťo. They always put together the core structure, and then we shape it together during rehearsals. Our cooperation with 161 Strikes Records is thanks to our manager — he can tell you more about that.
Pelé 10: Both recordings came together quite quickly. We always have plenty of ideas — the main thing is finding the time to work them out in the rehearsal room. Since none of us can read music, it’s a very straightforward process — we just link riffs together, sometimes keep little mistakes that end up fitting perfectly, and the most important thing is that we feel good about the result, both when playing and listening. Tadko can tell you more about working with 161 Strikes Records.
Tadko: We recorded the first tape with my brother really fast, and the second one with our friend Maťo even faster, because we suffer from an overload of ideas and chronic workaholism. Our manager Mieszko came across 161 Strikes Records through some ex-con from the Balkans.
4. Did you have a clear idea about the sound and atmosphere of the recordings? How happy are you with the result?
Franco: Since we all like similar music, our shared idea of how it should sound is pretty much the same. That makes the creative process easier — no need for compromises.
Rusty: We mainly wanted a proper, mature recording we wouldn’t be ashamed of — none of that forced, half-baked, noisy vocal mess. Big thanks to Brian, who handled both recordings — I’m really happy with the sound.
Pelé 10: We wanted each recording to be clear enough but still raw. I think we nailed it.
Tadko: We finally wanted it to sound listenable but still old-school. I think we managed that — thanks to our personal sound wizard, B.B.
5. Remdik identifies with the Oi! scene. How widespread is this scene today, and how can someone today relate to a genre that originated in the late ’70s among English working-class youth?
Franco: At the moment, I don’t feel like Oi! or hardcore attract many new young people. Maybe that’s because the topics these genres deal with aren’t “IN” these days — hopefully that’ll change.
Rusty: It’s not very widespread. The oldest wave of Oi! bands didn’t really affect me. We’re trying to mix Oi! and hardcore — we didn’t invent anything new. We just like the bands taking this direction, especially in the US but also elsewhere. I find that mix very sympathetic — melodic parts, breakdowns, clear lyrics, and energy. People here don’t really get it, but that’s their problem… hahaha. That’s why we value even more those who do appreciate it.
Tadko: As a crew, we mainly identify with the skinhead hardcore scene that originally came from the US. The Oi! element in our sound comes from my brother, since he’s a real skinhead and set the direction for Remdik from the start — we’re just a lighter version. Truth is, I’ve been listening to Oi! since elementary school, and we built the band as a return to our roots. The guys gave me and my brother a free hand in this, and we made good use of it. I can see a revival of Oi!-hardcore-punk in the West, which could be an inspiration for the Slovak and Czech scenes too. Hopefully, they’ll eventually respond and rediscover the beauty of this slap-in-the-face kind of subgenre.
6. After years of gatekeeping and slow decay, some underground scenes are finally starting to welcome young blood again. Do the old-timers finally understand that without them their legacy will die – even if the young ones don’t bring anything new?
Franco: You have to give space to young people in everything, but especially in culture. Right now, we’re seeing stagnation in the scene we move in. Accepting young people is essential for the subculture’s survival.
Rusty: It always makes me happy to see kids fired up about the scene — even more if they stick around. Nobody’s gonna kick you out from in front of the stage, just show up!
Pelé 10: For me, it’s a positive sign to see a new generation showing up at gigs. I wish them to make their own music and to stay true to themselves.
7. What are the traditional features of the Oi! genre, and which styles are closest to it? At what point do you realize you’re no longer Oi! but maybe 77 punk instead?
Martin: Oi! is more straightforward, often anthemic punk — if you take that away and speed up the rhythm, you probably end up with 77 punk.
Rusty: Hard to say. If I were to lighten it up a bit — I think sometimes the border is just about how the band members dress.
Tadko: A wise bald man once said that Oi! is just more aggressive, more street-level punk without the mohawk. Nothing more, nothing less.
8. How far has Remdik’s music reached so far? And is it even possible, within the genre, to make it abroad while singing in Slovak?
Franco: When people from Canada or California order our tapes, or when folks from Belgium or France write to invite us to play — it’s just unbelievable how far our music has gone.
Rusty: If I’m not mistaken — USA and Canada. Sometimes I have to wrap my head around the fact that this scene has no borders, and there are maniacs out there listening to some band from Slovakia. Real diehards! In other genres, that would be almost unthinkable. I don’t think the language is a problem. We try to post English translations of the lyrics, so whoever’s interested can get the message. I’d love to see someone singing along phonetically though… hahaha!
Pelé 10: I’m a fan of bands that sing in their own language. Either it works when you hear it — or it doesn’t. During our time as a band, we’ve already been invited to play outside of Slovakia and the Czech Republic. Trips like that aren’t easy to arrange because of work, but it looks like the doors are open…
Tadko: When tape orders started coming in from the US, I was just staring in disbelief.
9. The artwork for both Remdik releases gives me “skinhead knights” vibes. Is that an idealized image, or could I actually meet a skinhead with a mace in Žilina — or end up under the hooves of his noble stallion?
Franco: It’s a very memorable idealized image.
Rusty: Take a walk through the streets of Žilina — you might get lucky…
Pelé 10: If you see someone on horseback in the streets of Žilina, it’s more likely to be a cop during a sports event than a skinhead from our album cover.
Tadko: Everything about our crew is based on true stories.
10. To what extent is violence acceptable within the Oi! subculture? Is it more like “karate in the mosh pit,” or can someone actually get hurt even outside of shows?
Franco: My view is that you shouldn’t be an aggressor — but on the other hand, aggressors shouldn’t be tolerated either. If you witness physical or verbal violence, you should speak up or step in. Zero tolerance for oppression.
Rusty: Violence for the sake of violence is stupidity. Some people overdo it one way, others the opposite. Just use common sense! Don’t be a violent idiot — but don’t let yourself be slapped around either.
Tadko: What violence? Why violence? Let love and peace rule.
11. In the 1970s, young people were frustrated for various socio-economic reasons, which later evolved into more controversial directions and eventually led to the outright hijacking of the skinhead subculture by Nazis. Where does today’s frustration of the young blood in this subculture come from, and is it now more resilient to extremism and the ever-present idiocy than it was in the 1980s?
Franco: Thanks to anti-racist and anti-fascist attitudes, and SHARP skinheads, the skinhead scene today is better defined than it used to be, when people got their information mainly on a local level. On the other hand, there are lots of disinformation websites and conspiracy theories online spreading their propaganda. But in my opinion, anyone genuinely interested in skinhead culture can easily find out what they need to know — that being a skinhead doesn’t mean being a Nazi. Most people already understand that, though of course, there are still a few confused exceptions.
Rusty: Hard to say. Our way is to speak openly about our values — that’s the path we’ve chosen. We’ve also heard opinions that people don’t like when bands talk too much between songs. I don’t know. We don’t have a patent on the truth. But if what we say helps someone realize they’re not alone and not fall under the influence of some local idiots, that’s great. Maybe back in the early days, when it all started forming, bands didn’t talk about these things — and that’s why both sides of the spectrum could claim the same band.
Pelé 10: In the ’70s, economic uncertainty and social tension were the breeding ground for the hijacking of the skinhead identity. Whether the young generation today is more resilient to extremism is highly individual — it depends on whether you let frustration consume you or keep building inner strength and find a way to survive.
Tadko: I think skinhead culture has gone through a strong cleansing process in recent years, and it’s much clearer now — even to society — that a skinhead isn’t a bonehead. The skins I know have a solid sense of what they stand for, and overall, judging by newer skinhead bands, it’s clear that strict anti-fascism and anti-racism, as well as a lifestyle with solid values, are deeply rooted in this subculture.
12. I’ve read somewhere that the NYHC/Oi! scene always had a more “right-leaning” attitude than other hardcore scenes, like those on the US West Coast or elsewhere. Was this “right-wing” character of NYHC due to their local pride — attachment to their neighborhoods — or something else? And how does this relate to the Agnostic Front song Public Assistance, written by Peter Steele (RIP), who worked with AF on Cause of Alarm (1986)? Why wasn’t this topic taboo in the NYHC community, while it was everywhere else?
Franco: I wouldn’t see politics behind it, but rather an attitude shaped by the rough urban environment they grew up in. The New York scene was strongly connected to street life. Belonging to a certain crew made sense — it gave people survival and solidarity. The song was just a consequence of frustration. It wasn’t aimed at condemning the poor, but rather criticizing those who, in their eyes, abused the system and didn’t even try to work. So for them, it wasn’t about politics — it was about daily reality.
Rusty: I haven’t really come across that idea. I think these days people just like to slap labels on everything. It’s important to say that the term “more right-leaning” is very broad. And whatever people might imagine when they hear “right-wing” or “far-right,” that’s definitely not what we’re talking about! I hope that’s clear to everyone. As for that song — it’s fine to criticize social parasitism if someone abuses the system and drags everyone around down with them. That needs to be said and underlined — not caring or trying in life is not cool. I don’t know where the idea came from that being a drugged-out bum is something to admire. That’s just destructive — for your family and friends. At least it’s a controversial topic, and that’s what hardcore has always been about.
Pelé 10: If you listen to interviews with people from the NYHC scene, they often mention local pride but also the fact that they grew up in harsh conditions. That shaped their approach — it was more about survival and honesty about city life than about any political ideology.
13. Where can fans see Remdik live, and what are your future plans?
Franco: We’ve still got a few more shows planned in Slovakia and the Czech Republic. We’re currently working on a new album and doing everything to release it successfully next year.
Rusty: Concerts are planned — as usual in CZ/SK — and we post them as they come. We’re rehearsing new songs, so you can look forward to new music soon.
Tadko: You can find us on some workout playgrounds around town, in factories, at the physio clinic, in the Roma settlement, or in our boxing gym. The plan is clear — to play a skinhead show in Boston!
14. Do you have any friendly bands at home or abroad that you feel good with, either on stage or off?
Martin: Rasťo already mentioned them.
Rusty: Definitely go support bands like Rozruch, 29 August, Crossczech, GxUxTxS, TVOi! POSTOi!, and the whole scene!
Tadko: We don’t have any and never will, because we’re arrogant straight edge skinheads nobody feels good around!
15. Which album, artwork, or music video impressed you the most recently?
Martin: I’m currently listening to Ritual Routine by Planet On A Chain — it came out just a few days ago, and it’s great.
Rusty: Not sure if it fits the question, but Peťo got me hooked on live sets from HAYWIRE. If gigs here looked like that, the world would be a better place... Hahaha.
Pelé 10:
Album: The Brass – Our Own Path — amazing from start to finish, one of the few albums where I skip no track.
Artwork: everything by Baroness.
Video: Haywire – Clocktower Place.
Tadko:
Album – Restraining Order / Future Fortune,
Artwork – Lvmen / Amen,
Video – Clobber / Be Someone.
16. A music album, book, movie, series, video game, or tattoo studio you’d recommend — and why.
Franco:
Album: Warzone – Don’t Forget The Struggle Don’t Forget The Streets
Book: Since I have two small sons, the most relevant and excellent book is The Whole-Brain Child by Daniel J. Siegel and Tina Payne Bryson — I recommend it to all parents.
Film: Capernaum
Series: Mindhunter
Games: If I had time for a console, I’d play Ghost of Tsushima or Yotei, but my classics are Call of Duty and Wolfenstein.
Tattoo: All my tattoos are by Peter Laskovič (Štoty), currently in Prague at Root Down Tattoo and Piercing — highly recommended if you want quality ink.
Rusty: I’m looking forward to GTA VI, though I’ll be waiting a long time since I play on PC... Hahaha.
Pelé 10:
Album: The Brass – Our Own Path, brilliant from start to finish.
Book: From Punk to Monk – A Memoir by Ray Raghunath Cappo.
Series: Maid (2021) — really good.
Tadko:
Book: Yongey Mingyur Rinpoche – We Die Every Day
Album: Nick Cave – Wild God
17. Is there someone from the Slovak scene (active or not) you’d like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?
Franco: Martin Slovak (drummer from G.U.T.S) — he’s definitely someone who has something to say.
Rusty: Interview as many young bands as possible — let the scene hear about them! For example, Klika Vod Hajzlu.
18. Motto / favorite quote or final message.
Franco: Let’s care about what’s happening around us and try to contribute positively to our lives and to society.
Rusty: Thanks for the interview and for doing this!
Pelé 10: Live your life!
Tadko: People, let’s do something — because so far, we haven’t done anything!
